v histórii európskych národov nie je veľa postáv, ktoré by boli tak vyzdvihované a heroizované, ako je v dejinách Maďarska vyzdvihovaná a heroizovaná osobnosť Františka II. Rákociho (II. Rákoczi Ferenc). Citácia jednej zo súčasných webových stránok v úvode je len jednou z ukážok.

Bronzová jazdecká socha Františka Rákociho, s mottom Cum Deo Pro Patria et Libertate (S Bohom za vlasť a slobodu), stojí pred maďarským parlamentom, ďalšia je v Segedíne, jeho pomník je súčasťou panteónu na Námestí hrdinov v Budapešti. Rákociho meno nesú desiatky ulíc a námestí po celom Maďarsku. Len v samotnej Budapešti je jedenásť Rákociho ulíc, tri Rákociho námestia a jeden Rákociho most cez Dunaj. Patriotická hymna Rákociho pochod patrí k hlavným melódiám, ktoré sa hrajú na veľkých vojenských oslavách. No a portrét Františka II. Rákociho sa dostal aj na 500-forintovú bankovku.

Kto bol teda tento veľký Maďar? Jeho plný šľachtický titul sa ani nedávysloviť na jeden nádych. Skúsme to: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux, Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod.

Narodil sa 27. marca 1676 v obci Borša, ktorá sa dnes nachádza v trebišovskom okrese na juhovýchodnom Slovensku. Rákociovský kaštieľ v Borši, hoci spustnutý, stále stojí a je národnou kultúrnou pamiatkou.

Odpor k habsburskej monarchii dostal do vienka, či lepšie povedané priamo do génov, a to zo strany obidvoch rodičov. Protihabsburského povstania, presnejšie povedané povstaní dvoch, sa zúčastnil už jeho prastarý otec, sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci (I. Rákoczi György). Ten v rokoch 1619 – 1626 bojoval po boku Gabriela Betlena (Bethlen Gábor) v poradí druhom protihabsburskom povstaní a sám bol v rokoch 1643 – 1645 strojcom povstania tretieho. Napriek počiatočným úspechom sa jeho povstanie skončilo kompromisným mierom. Na tróne stále zostali Habsburgovci, Juraj Rákoci v ňom v podstate nič nezískal, ale zase ani nestratil.

Horšie dopadol jeho syn a Františkov starý otec, Juraj II. Rákoci (II. Rákoczi György). Ten síce proti Habsburgovcom priamo nebojoval, zaplietol sa však do vojny s poľsko-litovským zväzom. Za prísľub poľskej koruny sa spojil so švédskym kráľom Karolom Gustávom X. Spojenci ho však časom opustili, jeho vojsko na ceste domov prepadli Krymskí Tatári, porazili ho a prakticky celé odvliekli do otroctva. Jemu samému sa spolu s tristo oddanými spolubojovníkmi podarilo zachrániť. Čo však bolo najhoršie, Turci spolu s Tatármi vyplienili jeho Sedmohradsko a pričlenili ho k Osmanskej ríši.

Františkov otec František I. Rákoci (I. Rákoczi Ferenc) však už bol opäť v protihabsburskej opozícii. Zúčastnil sa rozsiahleho sprisahania, ktorého cieľom bolo odstrániť moc Habsburgovcov v Uhorsku a Chorvátsku. Vošlo do dejín ako Vešeléniho (Wesselenyi) sprisahanie. Spomenuli sme ho v predchádzajúcom rozprávaní, takže len v krátkosti. František I. sa v ňom spojil s chorvátskym bánom Petrom Zrínskym a ďalšími vysokými uhorskými šľachticmi. Cieľom bolo, ako vo všetkých akciách, ktorých sa zúčastnili Rákociovci, odstránenie habsburskej monarchie a osamostatnenie sa Uhorska (v tomto prípade aj Chorvátska) ako samostatného kráľovstva. Konšpiráciu odhalili a jej pôvodcov popravili. Všetkých s výnimkou Františka. Toho na prosbu jeho matky Žofie Bátoryovej prepustili. Stálo ho to však 400-tisíc zlatých a niekoľko kaštieľov.

Z pohľadu života Františka II. je dôležitý fakt, že dcéra  chorvátskeho odporcu Habsburgovcov Petra Zrínskeho Helena sa stala manželkou jeho otca Františka I., a teda aj jeho matkou. Helenin protihabsburský postoj bol taký silný, že po smrti svojho manžela – zomrel ako 31-ročný – sa vydala za Imricha Tököliho (Thököly Imre), a to práve v čase, keď tento viedol ďalšie – už šieste – povstanie proti Habsburgovcom. Je to trošku komplikované, pre naše rozprávanie je však dôležité to, že protihabsburské gény zdedil František skutočne od obidvoch svojich rodičov.

Cisárska moc si tieto Františkove gény dobre uvedomovala, a tak sa rozhodla rákociovské „levíča“ prevychovať a germanizovať. Ako dvanásťročného ho vzali matke a poslali na prevýchovu do jezuitských internátnych škôl, najskôr v Novom Jičíne a potom v Prahe. Germanizácia mladého Rákociho bola úspešná a František prakticky úplne zabudol svoju materinskú reč. Jeho ponemčenie zavŕšila svadba s Améliou Hesensko-Theinfeldskou. Mladý pár sa presťahoval do rákociovského rodinného sídla, ktoré sa nachádzalo v Sárospataku. Šesť rokov, ktoré tu strávil, bolo jediným obdobím jeho dospelého života, ktoré prežil doma.

Pobyt v Maďarsku a kontakty s roduvernými maďarskými šľachticmi postupne prebudili Františkove driemajúce gény. Krv nie je voda, a tak sa rozhodol nasledovať príklad svojich predkov – pradeda Juraja I., deda Juraja II., otca Františka I., mamy Heleny i otčima Imricha Tököliho.

Začiatok však nebol práve najúspešnejší. Keďže Rákoci bol Rákoci, jeho korešpondenciu kontrolovala rakúska polícia. Takže keď si písal s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. o možnej pomoci zo strany Francúzska, nemohlo to dopadnúť inakšie ako jeho zatknutím. Františka uväznili vo Wiener Neustadte a obvinili z velezrady. Jediným možným trestom, ktorý v prípade člena rákociovskej rodiny prichádzal do úvahy, bol trest smrti. Od istej smrti ho zachránila jeho obetavá manželka, ktorá, navzdory vysokému stupňu tehotenstva, zorganizovala jeho dobrodružný útek z väzenia.