tak sa islamský radikalizmus stal témou po 11. septembri 2001, keď sa zrazu zovšadiaľ vynorili mraky „rýchlopečených“ expertov na problematiku islamu len preto, aby sa vzápätí stali expertmi na iné, momentálne čítanejšie, atraktívnejšie, predávanejšie témy dňa. Zostávajú však nezodpovedané otázky, nedoriešené spory a nedorozumenia, ktoré módne povrchný záujem neodstráni.

Iste, nie všetci sme a ani sa nemôžeme stať expertmi. Koniec-koncov expertíza sama ešte nedodá praktické rozhodnutia. Ide však o politický a bezpečnostný problém najvyššieho stupňa závažnosti. Jeho neznalosť či chybné predstavy o ňom neprospievajú ani schopnosti štátnych predstaviteľov promptne a racionálne rozhodovať v podmienkach, ktoré správne nerozpoznávajú.

sme nepoučení?

A tak sa nám stará téma vracia v takom stave, aký vidíme dnes v súvislostiach vojny medzi Izraelom a Iránom, nadväzujúcom na nedoriešenú a, ako sa ukazuje, mimoriadne ťažko riešiteľnú situáciu vojny po napadnutí Izraela Hamasom (s obligátnou asistenciou iránskeho režimu). Situácia veru nedáva dôvod na radosť. Vynárajú sa tu znova staré ideologické predsudky a obľúbené omyly vrátane snahy o akúsi pochybnú „objektivitu“, dávajúcu znamienko rovnosti medzi agresorov, páchateľov teroru a ich legitímne brániace sa obete – až po antisemitizmus, šokujúco intenzívny a rozšírený aj v údajne „liberálnych“ spoločenských kruhoch, o ktorých sa to nezvyklo tradovať alebo nechcelo vedieť.

Od teroristických útokov 11. septembra 2001 cez intervencie v Afganistane a Iraku s ich nešťastným koncom a vzostup a vyčíňanie Islamského štátu v Iraku a Sýrii až po hnusný 7. október 2023, keď Hamas zaútočil na Izrael, zostával islamský radikalizmus takpovediac ľudovo známou, no v zásade otrepanou a z veľkej časti nepochopenou témou, ktorú sme si nakoniec zvykli vnímať s utlmenou pozornosťou, prekrytú inými akútnymi témami a problémami problémov. Aj po 11. septembri sa vyskytuje sklon vnímať islamský radikalizmus len ako banálny prejav spiatočníctva náboženských tmárov, márne vzdorujúcich prúdu dejín ako fosílie, ktoré vraj mali dávno vyhynúť, len im to ešte nedošlo. Ale ten „smer dejín“ sa ukazoval stále nevyspytateľnejším, čím viac sa vytrácal západný optimizmus a triumfálna nálada 90. rokov aj s ich ekonomickou konjunktúrou. A medzinárodný poriadok, ktorý bol pre mnohých príliš samozrejmým východiskom pre všetky ďalšie úvahy, sa začal javiť menej samozrejmý, rozkolísaný a následne radikálne ohrozený.