pokusy falšovať minulosť sa množia. Niekedy sú vulgárne, niekedy rafinované, dokonca nenápadné či nevinne vyzerajúce. Niekedy na seba berú podoby hrubej povery vrátane konšpiračných bludov. Inokedy dokážu vystupovať v maske kritického myslenia a nového, nepredpojatého prístupu. Motivácie pre dezinterpretáciu silnejú. Vychádzajú zo zištných mocenských záujmov aj oživených ideologických schém – starých, nových aj staronových, aké vždy získavajú stúpencov v časoch kríz, úzkosti a radikálneho rozkolísania zdedených poriadkov.

na šikmej ploche 

Na bádaní objavujúcom nové skutočnosti a upresňujúcom naše doterajšie poznatky akiste nie je nič zlé. Horšie však je, ak sa pod pláštikom akéhosi „búrania mýtov“ vytvára nová systematická lož, ak sa napr. podsúva vina obetiam a spochybňuje vina páchateľov – a to sa, opakujem, deje aj plazivým a nenápadným spôsobom, aj vyvolávaním zdania vedeckej poctivosti, „objektivity“ a úcty k „faktom“. Dnes, keď sa z extrémnych názorov postupne stávajú názory hlavného prúdu, občas dokonca oficiálne pravdy, môžu mať tieto trendy katastrofálne následky. Túto možnosť nemáme právo popierať len preto, že tých následkov sme ešte dosť nevideli (alebo ich nechceme vidieť). 

K motívom falšovania minulosti pristupujú nové možnosti, v neposlednom rade následkom vpádu nových informačných a komunikačných technológií do verejného diskurzu; tieto technológie predstavujú nový nástroj propagandy, masovej mobilizácie a vytvárania nových druhov „virtuálnej reality“. Tejto hrozbe nepredídeme tým, že si pri každom ďalšom škandalóznom vystúpení, politickom zlyhaní, štvavej kampani či ďalšom lokálnom vojnovom konflikte budeme opakovať ako ten optimista, ktorý si padajúc z mrakodrapu pri každom poschodí hovoril: „Ešte stále je to dobré.“