toto oznámenie o zaujatí trónu poslal novokorunovaný uhorský kráľ Ján I. svojmu poľskému kolegovi a švagrovi Žigmundovi prakticky hneď po svojej korunovácii. Tá sa odohrala podľa tradície v Székesfehérvári, a to dňa 11. 11. 1526. Text je svojou skromnosťou viac ako pokrytecký. Ján Zápoľský (Szapolyai János), pretože o ňom je reč, bol totiž pre svoje zvolenie za uhorského kráľa schopný spraviť čokoľvek – aj zradiť svojho predchodcu a svoju krajinu. A to dokonca hneď dvakrát.

Po kráľovi Matejovi bol len druhým uhorským kráľom, ktorý pochádzal z domáceho, uhorského šľachtického rodu. Ten jeho pochádzal zo Slavónie, jedného zo štyroch historických regiónov Chorvátska. Pôvodne Zápoľskovci nepatrili k majetným šľachtickým rodom. Bohatstvo rodu založil až Jánov otec Štefan a strýko Imrich. Tí sa za vlády Mateja Korvína vypracovali k popredným šľachticom v Uhorsku a sám Štefan sa dokonca stal najvplyvnejším a najbohatším uhorským magnátom. V roku 1492 ho zvolili za palatína.   

Ján bol Štefanovým prvorodeným synom. Na svet prišiel na Spišskom hrade, ktorý bol jedným zo sídelných hradov rodu. Už od malička kráčal v šľapajach svojho otca. Ako trinásťročného ho zvolili, proti vôli miestneho zemianstva, za hlavného župana Liptovskej, Spišskej a Zemplínskej stolice. Bolo jasné, že mieri na tie najvyššie funkcie v Uhorsku. Keď pre nič iného, tak preto, že so svojimi 72 hradmi a panstvami bol najbohatším veľmožom v krajine, dokonca oveľa bohatším ako jagelovský kráľ Vladislav II. A on sám na tom veľmi intenzívne pracoval. Jeho majstrovským kúskom bol návrh zákona, podľa ktorého mohol byť po vymretí Jagelovcov zvolený za uhorského kráľa len niektorý z domácich veľmožov. Všeobecne sa usudzovalo, že hlavným kandidátom na trón je v tomto prípade sám predkladateľ zákona.

Snažil sa aj na inom poli – žiadna možnosť, ako získať uhorskú kráľovskú korunu, mu nebola cudzia.