„návrat do Európy“ bol oprávneným heslom, hoci dnes môže znieť otrepane. (Tie šíre priestranstvá eurázijskej kontinentálnej masy na východ od nás ani vtedy neposkytovali zmysluplnú politickú alternatívu.) Chceli sme konečne prestať zaostávať, prestať pokračovať v ceste, ktorá sa ukazovala ako slepá ulica dejín.

Bol tu západný model zastupiteľskej demokracie a trhovej ekonomiky. Aj keď sme z vlastnej skúsenosti o živote v ňom nevedeli dosť a niektoré jeho stránky v nás príležitostne vyvolávali nervozitu, aj keď bol komunistickou propagandou po dekády odsudzovaný na „smetisko dejín“, jeho relatívna príťažlivosť zvíťazila a v momente revolučného zlomu sme k nemu vzhliadali ako k stabilnému a osvedčenému vzoru. A bol tu model socializmu založeného na mocenskom monopole štátostrany, vybavenej údajne neomylným, na „vedeckom“ poznaní založeným programom, ktorý sa však evidentne neosvedčil a celkom zjavne krachoval napriek všetkým zúfalým a zmäteným pokusom o záchranu prostredníctvom reforiem, ktoré mali ponechať nedotknutou jeho podstatu. 

Pamätáme sa na všetky tie vtipy o „perestrojke“? Veď aj bolo sa nad čím smiať, hoci aj cez slzy. Háčik bol však v tom, že pri všetkom vtipkovaní sa naša vtedajšia situácia v niečom nepríjemne podobala dileme, pred ktorou stálo aj vtedajšie sovietske vedenie na čele s Gorbačovom. Aj my sme vedeli jasne, že „takto ďalej to už nejde“. (Kto to vtedy ešte nevedel?) Ale keď prišlo na zodpovedanie otázky „ako ďalej“ – a táto otázka nás nevyhnutne konfrontovala po ukončení mocenského monopolu komunistickej strany – , zrazu to už také jasné nebolo.