cestou na izbu si všimnem na displeji svojho mobilu polemiku spolubratov v rámci našej medzikláštornej skupiny na WhatsApp. Vraj či je pravdivá alebo nie informácia o úmrtí pápeža. Čože?! Toho pápeža, ktorého som ešte včera videl na balkóne námestia, ako nám dáva požehnanie Urbi et Orbi? Prezliekam sa do bežeckého a stále hľadím do mobilu, overujem si info cez relevantné weby. Tak áno, je to pravda. Informujem bratov v kláštore a vyrážam. Mobil zámerne nechám tak. Viem, že by ma tie analýzy pápežovho života in memoriam ovplyvňovali. 

Teraz, bežiac sám so sebou v tomto tichu nad Fiľakovom, nechám na seba doliehať čerstvú správu. Jasne si uvedomujem, zase raz, že práve ide o historický čas v Cirkvi a pre Cirkev. Bilancujem pápežov pontifikát, rovnako dlhý ako moje kňazstvo. Formujú sa vo mne tri hlavné myšlienky.

myšlienka prvá

Pápež zomiera na vrchole svojich slabostí aj svojich síl. Na vrchole všetkého toho, čo ešte stihol dať Cirkvi, toho, čo mu do poslednej chvíle bolo dovolené.Otvoril brány  jubilejného roku. Upratal stôl. Ešte sa pozdravil s nami na námestí a potom zavrel za sebou dvere. Urobil bodku za vetou. Ako keby si to so Stvoriteľom takto naplánovali.