situácia volá po reflexii. Rozumná politika by mala vychádzať zo správneho rozpoznania stavu. Naša slovenská skúsenosť nie je unikátna. Zažívajú ju aj iné spoločnosti, vo verziách viac či menej podobných, aj v neporovnateľne horších. A ako vidíme na dnešnom stave „vyspelých“ demokracií, pri podobných problémoch sa môže prejavovať aj podobná bezradnosť a sklony k iracionalite iluzórnych riešení. Aj kritika vlastnej kultúry sama podlieha, hoci aj nevedome, pôsobeniu istých kultúrnym vzorcov. A môže sa zmeniť na kultúrnu sebanenávisť – v čom, zdá sa, krajiny demokratického Západu (či sú to skôr ich intelektuálne elity?) predbehli iné časti sveta až ad absurdum. 

V každom prípade, reč je tu o „kultúrnych vzorcoch“. Aj o ich úpadkových prejavoch a patologických deformáciách. Aj o ich konfliktoch. Kultúrne  vzorce, ako je známe, bývajú variabilné v porovnaní s tým, čo tvorí biologický základ nášho druhu.

ľudia, pôda, bohovia

Keď tu teda hovoríme o „kultúre“, nemáme na mysli len divadlá, výstavy, koncerty alebo čítania, tobôž nejaký verejný „rezort“ s ministrom či ministerkou. Ide v oveľa širšom zmysle o spôsoby, vzorce, podľa ktorých sa ľudia správajú v spoločnosti. Na základnej úrovni je kultúra spôsob, akým človek prispôsobuje, pretvára, teda „kultivuje“ prírodné prostredie za účelom vlastného prežitia aj, pokiaľ možno, ďalšieho zlepšovania svojho života. (Nie, nejde o bezohľadné podmaňovanie prírody, hoci to dnes takto príliš často chápeme.) Vtláčanie ľudskej pečate prírodnému prostrediu vyžaduje spoluprácu medzi ľuďmi navzájom. Kultúra je teda aj spôsobom vzťahu človeka k prírode, aj spôsobom vzťahu ľudí medzi sebou; skrátka, spôsob komunikácie.