k dobrému či zlému, všetko nasvedčuje tomu, že kultúra „pracuje“, že má vplyv na naše politické správanie, že nejakým spôsobom impregnuje a zafarbuje naše motívy, argumenty, programy a schémy správania aj naše pokusy o ich racionálne zdôvodnenie.

V neposlednom rade sa to prejavuje aj v sporoch o tom, či je Slovensko „európske“, „západné“, alebo naopak, „východné“, „byzantské“, odsúdené do roly ruského vazala atď. Strany sporu môžu byť rôzne. Jedno je však pomerne zrejmé: politické odvolávanie sa na kultúru a civilizáciu je stále „in“, ba zdá sa ešte frekventovanejším a vášnivejším; a to často aj v tých spoločenských kruhoch, v ktorých sa svojho času Huntingtonova téza o zrážke civilizácií stretla s rozhorčeným odporom. Nakoniec, zďaleka tu nejde len o Slovensko.

huntington: kontroverzný, no dôležitý

Kultúra ako faktor ovplyvňujúci politiku je tu každopádne s nami. Možno sa na ňu, samozrejme, aj lživo odvolávať, možno ju zneužívať na propagandistické účely, zideologizovať, možno ňou maskovať najrôznejšie zištné ambície. 

Kultúra môže byť zdrojom spolupráce, no aj zdrojom najrôznejších nedorozumení, komunikačných porúch a konfliktov – neraz násilných, niekedy medzinárodných, inokedy vnútrospoločenských, ktoré môžu aj roztrhnúť na kusy existujúce štátne útvary. Celá vec sa v dobe globalizácie a nových komunikačných technológií komplikuje a výsledkom môžu byť najrôznejšie novotvary. Aj patologické a vysoko agresívne.