vojny sú neľudské, zničujúce, otvárajú dokorán brány k nekontrolovateľnému násiliu a pustošeniu celých krajín. A predsa ich ľudia vedú znova a znova. Sme nepoučiteľní a vojny sú reťazou ľudských zlyhaní? Alebo existujú aj nejaké objektívne okolnosti, keď je zničujúca vojna jedinou možnosťou na dosiahnutie cieľa? No v tom druhom prípade by cieľom musela byť otázka života a smrti. Presne tak. Nielen Ukrajinci, aj Rusi bojujú v tejto vojne o svoje prežitie.
pohľad na glóbus a do histórie
Najskôr sa pozrieme na glóbus a do histórie, lebo táto invázia má globálny dosah a hlboké korene. Ruská federácia zostala aj po rozpade Sovietskeho zväzu krajinou s najväčšou rozlohou na svete. Veľkosť vyvoláva zdanie sily, ale v skutočnosti je to jedna z najväčších slabostí. Rozsiahle, väčšinou neobývané územia predstavujú niekoľko zásadných problémov. Prvým z nich sú hranice. Tie ruské dosahujú dĺžku 58-tisíc kilometrov – viac ako v časoch Sovietskeho zväzu, ktorý mal na ich obranu násobne viac mužov. Pre predstavu, je to rovník jedenapolkrát. Aj po odrátaní relatívne ľahšie ubrániteľného pobrežia stále zostáva viac ako 22-tisíc kilometrov pozemných hraníc. A 14 susedov. Väčšina z nich sú bývalé sovietske zväzové republiky, ale mnohé z nich dnes majú vlastné predstavy o hľadaní šťastia a prosperity. Len jedna z nich, Bielorusko, zostáva lojálna k Moskve, a ani to už nejde bez obuškov a preplnených väzníc. Počty diverzných akcií proti ruským silám na bieloruskom území a stovky bieloruských dobrovoľníkov, ktorí dnes nasadzujú svoje životy pri obrane Ukrajiny, naznačujú, že po vojne môže byť aj Minsk mentálne oveľa západnejšie, ako si to v Moskve naplánovali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.