rozlišoval som medzi osobami (aj „korporátnymi“ či „právnickými“) a vecami, medzi ktoré som rátal aj nami zostrojené stroje a nástroje. Prízvukoval som, že toto rozlíšenie má kľúčový význam pre chápanie takých bytostne ľudských záležitostí ako politika, etika, estetické vnímanie atď. Že správanie ľudských bytostí nie je „vypočítateľné“ v zmysle, akým vypočítavame dráhu vystreleného projektilu alebo padajúceho kameňa. A hoci je neodškriepiteľné, že isté pravidelnosti v ľudskom správaní je možné vysledovať, sú to vzorce iného druhu a iného rádu. A že teda niektoré záležitosti nie sú a nemôžu byť ani v kompetencii strojov, ba mali by sme sa vyvarovať pokusov odovzdať ich do takejto „kompetencie“.

Okrem toho, „hodnoty“, o ktorých tu hovoríme, možno nie sú len hodnotami relevantnými pre akúkoľvek mysliacu osobu, ale práve pre človeka s jeho zvláštnymi potrebami, schopnosťami aj slabými a zraniteľnými stránkami – v neposlednom rade súvisiacimi s jeho telesnou a smrteľnou existenciou. Ľudská osoba každopádne nie je vec. A človek nesmie dovoliť, aby veci vládli nad ním, ani keď ide o jeho vlastné produkty.

revolučný prelom 

Ale čo s vecami, ktoré sa, prinajmenšom navonok, vo svojich viditeľných prejavoch správajú ako samostatne mysliace a rozhodujúce entity? (V duchu „Turingovho testu“ formulovaného v roku 1950.)

Reč je o umelej inteligencii (Artificial Intelligence, ďalej: AI). O jej možnostiach a rizikách, o jej aktuálnych a možných dopadoch na náš život, individuálny aj spoločenský.