po všetkých turbulenciách, ktorými naša spoločnosť prešla od novembra 1989 aj od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sa nám isté základné problémy vracajú, čo v niektorých vyvoláva melanchóliu. V neposlednom rade tu máme časť občanov, povedzme veľmi zhruba, že polovicu, ktorí sa ponovembrovej demokracii prinajlepšom pasívne podvoľovali, najmä vo chvíľach, keď neboli poruke alternatívy. No princípy ako napr. „vláda zákona“, „nezávislosť súdov“, „delenie moci“ alebo „ľudské práva“ im nikdy veľa nehovorili. Nie, nenahovárajme si ihneď samoľúbo (a samoľúbosť je v našich „bublinách“ zvykom), že ide o „zlých ľudí“. Sú to skrátka ľudia od istých konštitučných princípov a ideí dlhodobo odcudzení, alebo si ich nikdy dostatočne nezvnútornili.

Iste, existuje aj menšina skutočne zlých, skazených ľudí, ktorí vedia, že politickí predstavitelia klamú, kradnú, zakladajú zločinecké skupiny, a imponuje im to, dokonca to od nich vyžadujú. Tiež majú volebné právo a môžu o výsledku rozhodnúť marginálnym počtom hlasov. Takéto „menšiny“ sú však vždy a všade. Problém, ktorému tu čelíme, je, domnievam sa, trochu iný. Je to existenčný problém demokratického zriadenia, v ktorom sa počet jemu adekvátne zmýšľajúcich a cítiacich občanov pohybuje na hranici toho, čo je pre jeho prežitie a normálny vývoj bezpečné. Otázkou teda je, ako urobiť našu spoločnosť „bezpečnou pre demokraciu“.

(Uf! Ešteže som si v poslednej chvíli spomenul na americkú frázu o potrebe „urobiť svet bezpečným pre demokraciu“. V prvej chvíli sa mi totiž na isté zdesenie vybavila odveká ruská otázka „Što delať?“ Dúfam, že tak ďaleko sme sa ešte nedostali.)