tomáš Konc po rokoch spomína: „Na miesto pri Mníšku nad Popradom sme nechodili radi. Zvolili sme ho preto, lebo naši poľskí priatelia mali bezpečnejší prístup z poľskej strany. Prišli sme ako zvyčajne s troma poloprázdnymi batohmi a doviezol nás tam môj brat, ktorý neskôr údajne zapadol do potoka a potom sme sa osem mesiacov nevideli. Keď (poľskí priatelia) odišli, zrazu sme videli, že po našej stope ide dvojčlenná pohraničná hliadka, ktorá mala tie krátke samopaly, myslím, že sa to volá škorpión. Išli priamo k nám... Tak sme uvažovali, čo teraz. Nakoniec sme v tom šoku neurobili nič a jeden z tých vojakov zatelefonoval vysielačkou na ústredňu, že sú tu traja chlapci s batohmi a čo má s nami robiť. Dostal inštrukciu, že sme asi sto metrov od hraničnej čiary smerom na poľskú stranu, že nás majú priviesť na pohraničnú stanicu do Poľska.“
Traja mladí Slováci boli štyri mesiace zadržiavaný v poľských väzniciach v Tarnove a v Novom Sonči, kde boli tvrdo vypočúvaní príslušníkmi Služby Bezpečnosti (poľská obdoba ŠtB). 19 apríla 1984 boli odovzdaní do rúk československej ŠtB a umiestnení vo väznici v Košiciach a neskôr v Bratislave. 31. júla boli prepustení z vyšetrovacej väzby a v marci 1985 sa postavili pred súd. Borovský a Gabaj boli odsúdení na 18 mesiacov, Konc na 16 mesiacov odňatia slobody.
Po odvolaní im boli tresty znížené o 4 mesiace. Medzitým Borovský a Konc boli vylúčení zo štúdia. Prípad troch Slovákov prenasledovaných z náboženských dôvodov bol medializovaný svetovými médiami. Na obranu stíhaných sa postavil o. i. prezident USA Ronald Reagan..
Pomoc pre prenasledovaných slovenských katolíkov, ktorú počas komunizmu v rozličnej forme poskytovali poľskí katolíci (duchovní i laici) nebola doposiaľ historikmi opísaná, v dôsledku čoho nefunguje v historickom vedomí oboch národov. Zohrala však dôležitú úlohu v tom, že slovenská rímskokatolícka i gréckokatolícka cirkev prežili dlhé obdobie represií zo strany komunistických úradov a následne v náboženskom oživení slovenského národa, ktoré sa uskutočnili na prelome 70. a 80. rokov. Impulzom k tomuto oživeniu bolo, podobne ako v Poľsku, zvolenie Karola Wojtyłu za pápeža. Slováci pokladali pápeža Poliaka za „svojho“, pretože Ján Pavol II. bol pre nich blízkym susedom zo severnej strany hôr, ktorý má veľa slovenských priateľov a známych.
Počas stalinského obdobia sa Cirkev v Poľsku aj v Československu stala jedným z hlavných nepriateľov systému, komunisti ju tvrdo napádali a prenasledovali. Hlavným cieľom útoku bolo okrem ateizácie spoločnosti aj podriadenie Cirkvi štátnym orgánom a prevzatie úplnej kontroly nad ňou. V Poľsku sa to vzhľadom na rozhodný odpor väčšiny duchovenstva a veriacich nepodarilo. V dôsledku politického odmäku v roku 1956 boli zrušené niektoré proticirkevné nariadenia a prímas Stefan Wyszyński bol prepustený z domáceho väzenia. Cirkev mohla odteraz (napriek mnohým obmedzeniam a prenasledovaniu) legálne pôsobiť ako inštitúcia nezávislá od štátu. Na druhej strane v Československu boj proti náboženstvu prinútil mnohých duchovných a laikov pôsobiť v ilegalite. Vznikla podzemná cirkev, ktorej vodcom bol jezuita Ján Chryzostom Korec, tajne vysvätený za biskupa.
„Poľská cirkev spočiatku poskytovala pomoc najmä slovenským reholiam pôsobiacim v ilegalite.“
V tejto situácii sa členovia slovenskej podzemnej Cirkvi obrátili so žiadosťou o pomoc na svojich bratov vo viere zo severnej strany Tatier. Tajná spolupráca s Poliakmi bola nadviazaná po čiastočnej liberalizácii komunistického režimu v PĽR. Už v januári 1957 sa k prímasovi Wyszynskému dostal slovenský emisár, jezuita Michal Potocký. Poľská cirkev spočiatku poskytovala pomoc najmä slovenským reholiam pôsobiacim v ilegalite. Kontakty boli nadviazané okrem iných s verbistami, jezuitmi, redemptoristami, saleziánmi a kapucínmi. Prostredníctvom poľských bratov sa nadviazal kontakt s Vatikánom.
Spoluprácu s Poliakmi nadviazali aj laickí aktivisti podzemnej Cirkvi, medzi ktorými vynikali členovia Spoločenstva Fatima: matematik Vladimír Jukl a lekár Silvester Krčméry. Ich priateľstvo s Karolom Wojtyłom sa datuje od 60. rokov 20. storočia. V roku 1975 František Mikloško strávil vo Varšave polročnú výskumnú stáž, počas ktorej nadviazal kontakty s akademickou pastoráciou. V nasledujúcich rokoch organizoval pašovanie náboženskej literatúry z Poľska na Slovensko. V roku 1983 prišiel do Krakova a odovzdal pápežovi Jánovi Pavlovi II. memorandum o situácii Cirkvi na Slovensku. Kontakty s predstaviteľmi poľskej katolíckej inteligencie udržiaval aj známy slovenský opozičný aktivista Ján Čarnogurský, ktorý sa v 80. rokoch aktívne zapojil do činnosti Poľsko-česko-slovenskej solidarity.
Hlavnou formou pomoci Slovákom sa stalo pašovanie náboženskej literatúry a devocionálií. Sväté písmo a iné knihy sa vo veľkom tlačili v slovenčine na Západe, a to prostredníctvom Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme, slovenských jezuitov z Kanady a mimovládnych organizácií z Belgicka, Holandska, Talianska a Nemecka. Potom boli nelegálne prepravené do Poľska, okrem iného aj loďou do prístavu Štetín. Na území našej krajiny bola vytvorená sieť tajných skladov a distribúcie cez hranice do Československa. Od 60. rokov 20. storočia sa náboženská literatúra tajne tlačila v slovenčine aj na poľskom území (v Čenstochovej, Krakove, Varšave a Vroclave). Okrem kníh (biblie, modlitebných kníh, detských kníh atď.) sa vyrábali aj obrázky, devocionálie a evanjelizačné kazety.
Už v roku 1961 zaznamenala československá Štátna bezpečnosť prípady pašovania náboženských kníh z Poľska do severných oblastí Slovenska. Tento fenomén sa v nasledujúcich rokoch rozšíril a stal sa pomerne frekventovaným. Zapájali sa doň kňazi, rehoľníci a predovšetkým laici. Podieľali sa na ňom aj Slováci žijúci v poľskej časti Spiša a na Orave. Všetci si vyslúžili pomenovanie, ktoré sa im neskôr dostalo ako „kuriéri Božieho slova“ alebo „Boží pašeráci“.
Najobľúbenejším spôsobom pašovania bolo prenášanie kníh v ruksakoch cez zelenú hranicu. Neskôr sa vyvinul spôsob výmeny batohov na hraniciach medzi Poliakmi a Slovákmi. Najčastejšími kontrabandovými trasami boli Babia hora, Západné Tatry a Pieniny. Menej často sa knihy prepravovali v autách alebo autobusoch. Paradoxne najbezpečnejším spôsobom doručenia zakázanej literatúry bola pošta na konkrétnu adresu v Československu, hoci zásielky nie vždy dorazili na miesto určenia. V období vojnového stavu, keď v Poľsku platili prídely potravín, Slováci nosili na hranice potravinové výrobky výmenou za náboženské knihy. Spolupráca pokračovala až do samotného konca komunistickej vlády na jeseň 1989.
„Podstatnou formou pomoci slovenskej podzemnej Cirkvi bolo tajné svätenie kňazov a rehoľníkov v Poľsku.“
Z poľskej strany nad ním prevzali záštitu prímas Stefan Wyszyński a krakovský arcibiskup Karol Wojtyła. Na slovenskej strane ju organizoval exilový biskup Pavol Hnilica. V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu v Ríme, sa biskup Hnilica a zástupcovia slovenskej cirkvi stretli s prímasom Wyszyńskim a poľskými biskupmi. Bola nadviazaná spolupráca, ktorá pokračovala aj v nasledujúcich rokoch. Hnilica, ktorý mal zakázaný vstup do Československa, často cestoval do Poľska.
Širokú sieť na prenášanie literatúry organizovali dvaja kňazi: o. Stanisław Ługowski, kňaz z kongregácie mariánov z Głuchołazov v regióne Opole a o. Šebastián Košut, Slovák z poľskej časti Spiša, ktorý žil vo Varšave. Okrem organizovaných skupín sa do pomoci svojim južným susedom, bratom vo viere, spontánne zapájali aj mnohí jednotlivci. Preto nie je známy úplný počet prepašovaných kníh. Jeden z účastníkov operácie, Marian Szczepanowicz, odhadol, že len v rokoch 1975 až 1989 bolo na Slovensko prepašovaných približne 300 000 výtlačkov Svätého Písma a iných publikácií s náboženskou tematikou.
Oblasťou vzájomnej spolupráce a kontaktov boli aj oázy Hnutia Svetlo-Život, ktoré viedol páter Franciszek Blachnicki. Oázové stretnutia sa zvyčajne konali v Krościenku a v ďalších mestách na poľsko-slovenskom pohraničí. Od konca 60. rokov sa na nich zúčastňovalo mnoho mladých Slovákov. Náboženské piesne z Oázy boli rýchlo preložené do slovenčiny a stali sa veľmi populárnymi. Účastníci oáz sa podieľali aj na pašovaní náboženskej literatúry cez hranice. Od roku 1979 už na Slovensku pôsobili ilegálne oázy. Medzi účastníkmi oáz v Kroscienku sa napríklad ocitol zakladateľ slovenského samizdatu Ivan Polanský, ktorý v auguste 1979 prišiel so synom do Poľska a cestou späť na hranice sa v jeho aute našlo 52 zakázaných kníh a brožúr.
Podstatnou formou pomoci slovenskej podzemnej Cirkvi bolo tajné svätenie kňazov a rehoľníkov v Poľsku. Prvé sa uskutočnili v Hnezne a Krakove v rokoch 1958 – 1965. Keď v roku 1976 tajný biskup Ján Chryzostom Korec dostal z Vatikánu niekoľkoročný zákaz vysväcovať kňazov, pomoc prišla najmä z Poľska. Okrem Krakova sa miestami svätenia stali Varšava, Vroclav, Čenstochová, Siedlce a Plock. Dvoch slovenských piaristov vysvätil osobne kardinál Wyszyński. „Ak ku mne príde niekto s heslom Nemo Caritatis Maiorem (Nikto nemá väčšiu lásku...), nebudem sa pýtať na jeho meno ani na to, kto ho poslal, ale vysvätím ho za kňaza,“ povedal krakovský Kardinál Wojtyla svojim slovenským priateľom . Zdokumentované sú mená 47 Slovákov tajne vysvätených poľskými biskupmi do roku 1989. Podľa slov jedného zo slovenských redemptoristov vysvätených v Poľsku, organizátora tajných oáz Hnutia Svetlo-Život, pátra Michala Zamkovského: „To sme neriadili my, ale sám Pán Boh.“
Autor je historik. Pracuje v poľskom Ústave pamäti národa.
13. decembra sa v Univerzitnej knižnici uskutoční diskusia s historikmi a svedkami udalostí opísaných v článku. Organizuje Ústav pamäti národa.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.