počas druhej svetovej vojny pôsobil ako veliteľ britského výsadku Courier 5, po nástupe komunizmu spolupracoval v odboji proti režimu s americkou CIC. Dodnes, ani 34 rokov po Nežnej revolúcii, Imricha Erösa bežná verejnosť nepozná...Práve tento rok si pripomíname dve veľké výročia, ktoré sú s ním spojené – vo februári to bolo 105 rokov od jeho narodenia a práve dnes je to 30 rokov od jeho smrti.
Imrich Erös, ktorý sa narodil 20. februára 1918 vo Vrútkach, sa dostal ako mladý vojak počas druhej svetovej vojny na východný front. Hneď dvakrát – v roku 1942 aj v roku 1943. Už v priestoroch Minska spolupracoval s prvými partizánmi a hľadal príležitosť prejsť na druhú stranu. Tá sa mu naskytla v Taliansku, pri Bari, keď prešiel k Spojencom a dostal sa čoskoro do britského paravýcviku. Neskôr sa vrátil domov ako výsadkár a bojoval v Slovenskom národnom povstaní v napojení na Londýn ako elitný vojak v československo-britskom výsadku v operácii Courier 5, o ktorého pôsobení sa potom ďalších 40 rokov hovoriť nemohlo. A ďalej aj v partizánskom oddiely Vpred.
Padol do nacistického zajatia, z ktorého sa mu podarilo ujsť. A zúčastnil sa ešte aj na oslobodzovaní Prahy. Po vojne sa stal zástupcom veliteľa spojovacích vojsk v Prahe, čiže získal mimoriadne dôležitú funkciu na Ministerstve národnej obrany. Oženil sa so ženou, ktorá mu pomáhala počas jeho odboja. A narodili sa mu dvaja synovia. Prežíval šťastné obdobie, až kým neprišiel komunistický prevrat, takzvaný Víťazný február.
odporca režimu
Ako človeka, ktorý otvorene kritizoval komunistov a navyše bojovníka zo západu, ho stihol podobný osud ako všetkých tých v komunistickom Československu, ktorí bojovali proti Hitlerovi na strane Spojencov. Vyhodenie z armády, degradácia a len niečo vyše mesiaca po februári, 30.marca 1948 ho Štátna bezpečnosť zatkla a zavrela. Dobila pri vyšetrovaniach a obvinila z velezrady.
Lenže on bol vždy bojovník, ktorý sa nevzdával. Z transportu na Pankrác, kde malo lámanie pokračovať, sa mu podarilo 16. apríla 1948 ujsť niekde v okolí Přerova. Prešiel hranice a dostal sa až do americkej okupačnej zóny Nemecka. Manželku, ktorá zostala v komunistickom Československu s dvoma malými deťmi, jeden syn mal rok a tri mesiace, ten druhý iba tri mesiace, deložovali z bytu. Pomohli jej však rodičia.
Erös sa snažil rodinu previesť na druhú stranu, s manželkou sa skontaktoval pomocou agentov chodcov, ktorí mali chodiť za hranice s falošnými dokladmi a prinášať správy do slobodného sveta. Navrhovali, že ju s deťmi za železnú oponu prepašujú, no ona si na takú cestu netrúfala. Úteky cez železnú oponu končili väčšinou tragicky.
Podobne ako keď utekal cez železnú oponu priateľ Imricha Erösa, plukovník Cyprich s manželkou aj troma deťmi. Nepodarilo sa to. Otec prešiel. No pohraničná stráž chytila najmenšie dieťa, a tým pádom sa aj mama, ktorá bola s tými menšími deťmi na druhej strane, vrátila späť. Štátna bezpečnosť ju zatkla, vyšetrovala a odsúdila na 12 rokov nepodmienečne. Deti jej zobrali a dali do sirotinca na prevýchovu. Už nikdy si spolu neobnovili blízky vzťah. Ich rodinná známa zostala poznačená na celý život.
Imrich Erös však začal už krátko po svojom príchode v americkej okupačnej zóne Nemecka spolupracovať s ľuďmi, ktorí bojovali už proti fašistickej totalite a verili, že je možné zvrhnúť aj nastupujúcu komunistickú totalitu, s Michalom Zibrinom, šéfom Demokratickej strany, ktorý emigroval, so Sergejom Ingrom alebo s Františkom Moravcom.
Ich cieľom bolo organizovať cesty takzvaných agentov chodcov, ktorí sa vrátia domov s falošnými dokladmi a ktorí budú z komunistického Československa prinášať správy do slobodného sveta. A pomôžu tak poraziť aj druhú totalitu.
prenasledovanie rodiny
Popri tom všetkom sa snažil udržiavať so svojou manželkou aspoň písomné kontakty. Lenže ich snaha bola márna a všetko bolo už dávno rozhodnuté. Zakrátko na to, v roku 1951, jeho manželku Štátna bezpečnosť zatkla a začala lámať. Vtedy jej hrozili, že jej vezmú deti. A prinútili ju rozviesť sa na diaľku s manželom, ktorý ušiel do cudziny.
A rovnako sa zbaviť všetkých prepojení. Aj jeho mena. Aj deti si mali zobrať jej dievčenské meno. Dodnes ho používajú. Vladimír a Juraj Olejčekovci. Svoj postoj mala potvrdiť aj novým manželstvom. Bolo s človekom, z ktorého sa vykľul alkoholik. A tak toto divadlo nemohlo dlho vydržať. Iba dva roky trvalo, kým ju aj s novým manželom rozviedli.
Potom dávala všetku svoju energiu do výchovy synov, ktorým nechcela prezradiť nič o otcovom osude. Keď sa pýtali na otca, ona so starými rodičmi im pravdu nepovedali. Padol vo vojne, opakovali. Až keď ich v roku 1962 nezobrali na školy pre zlé kádrové posudky, mama sa pred nich postavila a povedala im, že ich otec žije. A keďže odišiel do cudziny, sú pre režim triednymi nepriateľmi.
Aj vtedy sa ešte bála problémov, ktoré by to mohlo deťom spôsobiť a nepovedala im všetko. Úplnú pravdu o otcovej činnosti aj príbehu sa dozvedeli v roku 1968, keď s ním nadviazali zatiaľ iba písomný kontakt. Otec vtedy veril, že konečne prídu za ním. Mama však nechcela nechať v Československu samých starých rodičov, ktorí jej v najťažších chvíľach, opustenej s dvoma deťmi, pomohli. Do slobodného sveta neodišli ani synovia. Oni zasa nechceli nechať doma mamu. A otec do komunistického Československa, z ktorého kedysi utekal, už za začínajúcej normalizácie prísť nemohol.
odbojár a idealista
V tom čase, po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, pomáhal Imrich Erös tým, ktorí utekali do nového sveta. „Otec bol idealista. Možno aj preto sa on nikdy znova neoženil. Nikdy si nezaložil novú rodinu. Našiel sa v pomoci utečencom. Ľuďom z Československa, ktorí prichádzali do Ameriky. Dnes si myslím, že sa tak angažoval aj preto, že to bol jediný kontakt s jeho domovinou, všetko mu to pripomínalo aj jeho niekdajšiu rodinu,“ myslí si starší zo synov Vladimír Olejček.
A tak sa spolu stretli až oveľa neskôr. Bolo to tri mesiace pred smrťou ich mamy. Vedeli už, že je nevyliečiteľne chorá. Rakovina. Podarila sa vybaviť ešte cesta do Balatonu, kam pricestovali obe strany. Po prvýkrát videli svojho otca až v roku 1985. Prišli už so svojimi manželkami a predstavili mu jeho vnúčatá. Ešte viac však boli v očakávaní v stretnutí oboch rodičov, ktorí sa videli rovnako po všetkých tých rokoch - naposledy v roku 1948, keď otca zatkla bezpečnosť.
„Dodnes si myslím, že to nedopadlo tak, ako si možno obaja vysnívali. Z otca bolo na jednej strane cítiť nevyslovenú výčitku, že sa s ním mama rozviedla, že ho akoby zavrhla, ona sa zasa cítila dotknutá tým, že nerozumie tomu, čo všetko musela prežiť, aby nás dokázala vychovať. A vyčítala to, že mal zostať. Odsedieť si svoj trest ako iní. Hoci i desať rokov. A nie ju opustiť,“ spomínal jeden zo synov.
Po našom rozhovore som o tom hovorila aj s Jurajom Kalinom z pražského Archívu bezpečnostných zložiek. „Z tých dokumentov, ktoré mám k dispozícii, aj z toho, ako rýchlo ho zatkli je jasné, že ak by tu zostal, povraz by ho neminul,“ povedal mi. Tri mesiace po stretnutí pri Balatone mama zomrela. V roku 1989, krátko pred prevratom, keď sa už dalo tušiť, že sa všetko uvoľňuje sa im ozval cudzí človek, ktorého zaujímal príbeh ich otca.
„Žiadali od nás materiály ohľadne otca. My ešte stále zvyknutí na to, že pozor, pozor, sme mu poslali len niekoľko fotografií. Až po 89. roku sme sa dozvedeli, že publicista Jiří Šolc vydáva knihu Bylo málo mužů. Keď sme tú knižku čítali, sme medzi esami západného odboja ako Gabčík a Kubiš našli aj meno Imrich Erös. Tak sme k nemu ešte zvýšili ten pocit úcty, on sám bol skromný, o svojom príbehu veľa nehovoril. A pôsobenie počas druhej svetovej vojny bral ako samozrejmosť."
Otca rehabilitovali v plnej miere hneď po prevrate. „Celá tá slávnosť sa konala v Prahe. A bolo tam množstvo prenasledovaných veteránov zo západného a východného odboja, ktorých režim šikanoval. Šediví páni nastúpení vo vojenských uniformách. Otec nemohol prísť, a tak som ho tam zastupoval. Bolo to veľmi silné," spomínal mladší zo synov Juraj Olejček.
návrat do vlasti
Len krátko na to sa otec po prvýkrát vrátil domov. V spomienkach sa vrátil aj k minulosti, ktorá je kľúčom k všetkému, čo sa stalo. Chcel podniknúť ešte jednu cestu. Vybrali sa spolu so synmi do obce Bacúch, kde sa počas vojny stala tragédia. Jedného člena z ich československo-britskej misie Courier 5, radistu Františka Hollého, tu zavraždili krátko pred oslobodením sovietski partizáni. Po vojne spísal Imrich Erös o tom rozsiahlu správu, kde požadoval podrobné vyšetrenie. A tá sa stala po komunistickom prevrate objednávkou na jeho skoré zatknutie.
Hoci túžil po rokoch umiestniť v Bacúchu na pamiatku zavraždeného priateľa Františka Holého pamätnú tabuľu, túto svoju túžbu už uskutočniť nestihol. Krátko po tom, čo sa otec vrátil do Ameriky, prišla synom od priateľov správa, že dostal mozgovú príhodu. Keďže sa nikdy neoženil a nemal rodinu, zobrali si ho k sebe na Slovensko, kde ho doopatrovali, Zomrel 30. novembra 1993.
Imrich Erös je však dodnes zabudnutý hrdina. Komunisti ho chceli potrestať nielen vymazaním z histórie, ale aj zo života vlastnej rodiny. Aj dnes jeho synovia ešte rozmotávajú spletité klbko jeho životných ciest. Fragmenty jeho príbehu si synovia, Vladimír a Juraj Olejčekovci dodnes skladajú.
Nájsť sa dajú aj v knihách, kde sa spomína jeho príbeh – publikácii Zlatice Zudovej Leškovej Operácia Courier 5, českého publicistu Martina Reichla Cesty osudu alebo v knižke Vojenské osobnosti československého odboja.
Príbeh Imricha Erösa autorka spracovala v rámci svojho cyklu Príbehy, ktoré písalo 20. storočie.
Režisér Martin Hnát o ňom nakrútil dokumentárny film Imrich Erös – vymazaný v rámci cyklu Môj emigrant.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.