osemdesiate roky. Otec behá po byte s tranzistorovým rádiom a hľadá mu miesto, pretože zvuk vysielania prerušuje agresívne škvŕkanie rušičiek. Nepublikovateľné výrazy vynechám, ale keď miesto s relatívne čistým signálom nájde, všetci sme radi – aj ja vo svojom ranom tínedžerskom veku. To, čo vládnuci komunisti nazývajú štvavé vysielačky, nám totiž prináša normálne informácie – najnedostatkovejší tovar v tom údajnom raji pracujúcich, kde je dezinformácia normou.

signál slobody 

Zvučka Rádia Slobodná Európa/Rádia Sloboda, ale aj Hlasu Ameriky sprevádzala moje detstvo a dospievanie – spolu s kvílením rušičiek, ktoré boli to jediné, čo na „štvavých vysielačkách“ ozaj štvalo. Dobré miesto pre príjem signálu bolo aj na WC, čo v umakartových jadrách komunizmu znamenalo, že počúvali aj susedia. V osemdesiatych rokoch to mohol aj nemusel byť problém.

To, že často nebol, nedokazovalo ani tak liberalizáciu režimu, skôr fakt, aká veľká bola sivá zóna – masa ľudí, ktorí neboli v disente, ale neudávali. A väčšinou na režim spoločne nadávali: na lavičkách pred činžiakmi si často rozprávali vtipy o komunistoch, čo bola ďalšia pamätihodná zložka československých osemdesiatych rokov. Aj niektorí pracovníci rušičiek na vysielačoch si z „komoušov“ uťahovali a svoju pracovnú náplň náročky flákali. Režim bol na spadnutie. 

Kľúčovým nástrojom, ktorý ho rozkýval, boli pravdivé informácie a k nim podstatne prispievalo aj Rádio Slobodná Európa/Rádio Sloboda. Za jeho založením bolo – správne – presvedčenie viacerých politikov a intelektuálov v USA, že o výsledku studenej vojny sa rozhodne hlavne na bojisku ideí a politiky. Rádio Slobodná Európa (Radio Free Europe, čiže RFE) vzniklo v roku 1949, o štyri roky neskôr pribudlo Rádio Sloboda (Radio Liberty, čiže RL) a v roku 1976 sa spojili. RFE bolo založené podľa vzoru americkej rozhlasovej stanice Radio in the American Sector (RIAS), ktorá vysielala v americkej zóne v porazenom Nemecku po druhej svetovej vojne – tú počúvali nielen západní Nemci, ale aj východní.