lópez patrí medzi výrazné osobnosti súčasnej world music scény a tzv. modálnej hudby. Hudobnú kariéru začínal pred tridsiatimi rokmi ako rocker (ešte predtým to skúšal ako dieťa s hrou na trúbku), no čoskoro ho zvedavosť priviedla od „španielky“ k exotickým strunovým nástrojom z Grécka, Turecka, Iránu, Afganistanu či Indie. O jeho inštrumentálnom majstrovstve svedčí osemminútová skladba Ulls Bonics z roku 2020, na ktorej využíva všetkých 137 nástrojov, ktoré mal v tom čase doma. Sú medzi nimi rôzne druhy oudov, rubabov, baglám, krétskych lýr, sazov, kopuzov, hárf, ale aj rôzne ninery či perkusie. Efrén nehráva iba sám, je súčasťou rôznych hudobných zoskupení, v ktorých sa v minulosti často stretával aj s Christosom Barbasom. V roku 2021 vydali ako duo album Atlas, ktorý bodoval v rebríčkoch world music. Sú na ňom zachytené rôzne podoby stredovekej, stredomorskej i orientálnej hudby s jemným nádychom jazzu.

 S Efrénom Lópezom som sa stretol na konci júla na 30. ročníku medzinárodného hudobného festivalu Viljandi Folk Festival v rovnomennom estónskom meste. Účinkoval tu ako súčasť medzinárodného orchestra Ruhnu Violin Orchestra, ktorý okrem hudobníkov z ostrova Ruhnu v Rižskom zálive tvorili aj hostia z Írska, Poľska, Brazílie či Španielska. Našiel si chvíľu času i na zodpovedanie otázok od slovenských fanúšikov:

ako to vlastne funguje, keď sa človek učí hrať na takom veľkom počte nástrojov? Je to niečo ako v prípade polyglotov, ktorí zvyknú tvrdiť, že „najťažších je prvých päť jazykov a potom to už ide samo“?

Je to presne tak, toto je skvelá analógia. Ale v mojom prípade musím ešte dodať, že som začal študovať hru na tieto nástroje vďaka môjmu ignorantstvu. V meste, kde som sa narodil, vo Valencii na juhu Španielska, som bol jediný, kto hral na tieto nástroje. Nie som si istý, či by som si na to trúfol, ak by som prišiel na svet niekde v Grécku alebo Turecku. Pravdepodobne by som nebol taký drzý, aby som chcel naraz obsiahnuť toľko rôznych hudobných kultúr.