po samite NATO vo Vilniuse boli tie najvyššie očakávania sklamané – Ukrajina nedostala pozvanie do Aliancie, dostala len prísľub pozvánky niekedy v budúcnosti. Popravde však niečo podobné, teda ten prísľub budúcej pozvánky, už mala aj predtým. Dá sa teda povedať, že sme niekam pokročili, alebo nie?

Predovšetkým by bolo vhodné zdôrazniť ten značný pokrok, ktorý predstavuje fakt, že Turci konečne prestali so svojimi námietkami a že sa vďaka tomu Švédsko stane členskou krajinou NATO. Ak všetko pôjde tak, ako má, Fíni aj Švédi sa vo veľmi blízkej budúcnosti stanú členmi Aliancie, a to ju posilní. Pokiaľ ide o Ukrajinu, myslím si, že na vysokej úrovni zavládol všeobecný konsenzus, že v istom bode v budúcnosti je vhodné prijať Ukrajinu do Aliancie. Určitá nezhoda sa ukazuje v tom, akým tempom sa má tento proces realizovať, a tiež v tom, ktoré konkrétne podmienky – merateľné indikátory – ukážu, kedy bude vhodný moment, aby sa členstvo Ukrajiny mohlo stať skutočnosťou. Podľa mňa nebolo veľa ľudí naozaj presvedčených, že Ukrajina bude prijatá do NATO okamžite a uprostred stále prebiehajúcich bojov. Takže zostáva otázka, kedy sa dvere začnú otvárať a akými krokmi sa bude postupovať. Kým však toto nastane, máme tu ako odkaz Vilniusu jasné potvrdenie, že individuálne štáty, členské štáty NATO, majú Ukrajine pomáhať naďalej zbraňami a inými kapacitami, aby podporili jej snahu ubrániť sa proti ruskej agresii.

isteže sa na priebeh samitu vo Vilniuse pozorne dívali aj oči z Kremľa a určite je dôležité, aký signál Rusko dostalo. Bol to podľa vás signál neochvejnej sily? Alebo bol odkaz samitu smerom do Moskvy zmiešaný, pretože v Aliancii nie je na všetkom zhoda?

Nazdávam sa, že hlavný signál bol signálom o sile Aliancie – tu musím znovu zdôrazniť, že členmi sa už vo veľmi blízkej budúcnosti stávajú Fínsko a Švédsko. To je prejav sily a hlavne je to presný opak toho, čo Vladimir Putin chce. Paradoxne by som dodal, že keby sme vo Vilniuse boli svedkom dôraznejšieho začiatku procesu prijímania Ukrajiny do Aliancie, v skutočnosti by bol Putin získal viac argumentov – na domácom poli, v Rusku, by Putin mohol akoby dôveryhodnejšie tvrdiť, že Ukrajina bola od začiatku nejakým testovacím pôsobiskom, kde si chcela Aliancia „nacvičiť inváziu“ – do Ruska. Šlo o to, aby Putin nedostal možnosť vôbec vysloviť takéto argumenty.