hoci ste vytvorili jednu z najprestížnejších bezpečnostných konferencií na svete, pred touto ste počuli aj hlasy, aby ste vypadli zo Slovenska, obvinenia, že ste iba lobistami zbrojárskych firiem a podobne. Ako to nesiete vy, ktorí to krvopotne organizujete?

Globsec organizujeme už 18 rokov. Zakladali sme ho ako študenti bez peňazí a podpory, s víziou dať Slovensku hlas v Európe. Vtedy sme ako študenti mali na výber, či odídeme do zahraničia, lebo tam by sme boli úspešní veľmi rýchlo, alebo využijeme svoju energiu a potenciál doma, kde cítime, že chceme niečo spraviť pre to, aby aj Slovensko dokázalo byť svetové a aby aj od nás zaznievali významné veci. Cítili sme, že na Slovensku je stále nejaká zakomplexovanosť, že od nás nič nezávisí, nič sa tu nedá, keď chceš niečo spraviť, musíš odísť do Londýna či Ameriky. My, ktorí sme študovali medzinárodné vzťahy a diplomaciu, sme veľakrát počúvali, že veľké krajiny rozhodujú o svete a že od malých nič nezávisí. My sme sa to snažili zmeniť, pretože sme videli mnoho malých krajín, ktoré sú úspešné a dokážu mať vplyv na svetovú diskusiu. 

Netváriť sa, že svet plynie aj bez nás, že sme len jeho pasívnou súčasťou. To sme ako mladí ľudia odmietali a tento elán nám zostal. Za tých 18 rokov sa nám to, myslím, podarilo. Napriek tomu, že sa u nás menili vlády, my sme konzistentne budovali zahraničnopolitický konsenzus. Dnes cítime, že slovenská spoločnosť je mimoriadne rozdelená. Je jedno, či si zoberieme tému vojny na Ukrajine, pandémiu, dokonca aj hokej, aj tam dokážeme byť rozdelení. Vidíme, že dezinformácie začínajú ovládať mysle ľudí a mne sa stáva pri mnohých priateľoch, blízkych, dokonca aj pri rodine, že sa už nevieme o týchto témach rozprávať. Cítim, že spoločnosť má trhliny, pri ktorých už žiadne argumenty neprechádzajú.