nedávno ste nám poslali svoje vyjadrenia do ankety o demokracii vo svete. Na otázku, ktoré faktory dnes rozhodujúcim spôsobom určujú jej stav, ste odpovedali: „Tým najcennejším, čo máme, je spoločenská dôvera. Len vďaka nej sme totiž schopní robiť náročné rozhodnutia s dlhodobou perspektívou. Žiaľ, nevieme si spoločenskú dôveru dostatočne vážiť.“ A tak sme sa už o niekoľko dní dohodli, že sa o spoločenskej dôvere ešte porozprávame. Teraz je ten čas. Ako vy osobne definujete spoločenskú dôveru? Čo to vlastne je?
Edward Lucas: Ja si pod pojmom spoločenská dôvera predstavujem našu ochotu ignorovať vlastné základné – a najprimitívnejšie – inštinkty. Môj pes má napríklad veľmi prosté inštinkty, keď po niečom zatúži, tak si to uchmatne, ak sa zľakne nejakého iného psa, je schopný ho pohrýzť. Celkovo reaguje spôsobom, ktorý vychádza z emócií na najnižších priečkach rebríčka, jeho svet je svetom zubov a pazúrov, svetom boja. Na ňom sa dá demonštrovať, že jedinec bez spoločenskej dôvery reaguje sebecky a krátkodobo, ľahko sa dá vyľakať, reaguje na stimuly, ako je chamtivosť, neuvažuje o dôsledkoch a neusiluje sa vybudovať nijaké sociálne vzťahy. Je to skrátka taký ten hobbesovský svet – svet bez dôvery, svet pred dôverou. V takom človek uvažuje len ako jednotlivec a uvažuje krátkodobo.
Dôvera je teda to, čo nás z takého sveta vyslobodzuje. Je založená na reciprocite – ak sa ja k druhému budem správať slušne, aj druhý sa bude slušne správať ku mne. Dokonca mi to stojí za riziko, že sa druhý ku mne prípadne nebude správať slušne. Dôvera je moment, v ktorom sa odhodlám vopred predpokladať, že druhí sa ku mne budú správať slušne, a presne preto sa správam slušne k druhým.
a od toho momentu sa spoločnosť mení?
Áno, lebo keď spoločnosť funguje s takouto všeobecnou dôverou, je to zásadná zmena. Umožní jej to vytvárať najrozličnejšie sofistikované spoločenské štruktúry a interakcie. Viete, bez spoločenskej dôvery sú ľudia absolútne zúfalí, napríklad keď sa ocitnú vo svete bez pravidiel, vo svete krutosti, povedzme v koncentračnom tábore, a o takom svete sa hovorí, že tam je človek človeku vlkom. Čo je, mimochodom, trochu nespravodlivé k vlkom, lebo vlky majú pomerne komplexné spoločenské štruktúry.
Ak to ešte zjednoduším, tak poviem, že spoločenská dôvera je ochota uprednostniť dlhodobé uvažovanie a dlhodobé výsledky pred krátkodobými. Je to stav, v ktorom sme ochotní a schopní vidieť benefity reciprocity, odplácania dôverou za dôveru.
u psov a mačiek môže byť správanie podľa sebeckých inštinktov aj šarmantné. U ľudí nie. Ak sa zamyslíme nad stavom spoločenskej dôvery v dnešných spoločnostiach – je to s ňou omnoho horšie ako pred pandémiou?
No, ako sa to vezme. Nepovedal by som, že je to jednoznačné. Niektoré veci sa zlepšili a niektoré sa zhoršili. Na jednej strane sme u nás za pandémie zažívali silné prejavy solidarity, ľudia sa vo veľkom počte venovali dobrovoľníckej práci, pomáhali druhým.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.