nedávno ste nám poslali svoje vyjadrenia do ankety o demokracii vo svete. Na otázku, ktoré faktory dnes rozhodujúcim spôsobom určujú jej stav, ste odpovedali: „Tým najcennejším, čo máme, je spoločenská dôvera. Len vďaka nej sme totiž schopní robiť náročné rozhodnutia s dlhodobou perspektívou. Žiaľ, nevieme si spoločenskú dôveru dostatočne vážiť.“ A tak sme sa už o niekoľko dní dohodli, že sa o spoločenskej dôvere ešte porozprávame. Teraz je ten čas. Ako vy osobne definujete spoločenskú dôveru? Čo to vlastne je?

Edward Lucas: Ja si pod pojmom spoločenská dôvera predstavujem našu ochotu ignorovať vlastné základné – a najprimitívnejšie – inštinkty. Môj pes má napríklad veľmi prosté inštinkty, keď po niečom zatúži, tak si to uchmatne, ak sa zľakne nejakého iného psa, je schopný ho pohrýzť. Celkovo reaguje spôsobom, ktorý vychádza z emócií na najnižších priečkach rebríčka, jeho svet je svetom zubov a pazúrov, svetom boja. Na ňom sa dá demonštrovať, že jedinec bez spoločenskej dôvery reaguje sebecky a krátkodobo, ľahko sa dá vyľakať, reaguje na stimuly, ako je chamtivosť, neuvažuje o dôsledkoch a neusiluje sa vybudovať nijaké sociálne vzťahy. Je to skrátka taký ten hobbesovský svet – svet bez dôvery, svet pred dôverou. V takom človek uvažuje len ako jednotlivec a uvažuje krátkodobo.

Dôvera je teda to, čo nás z takého sveta vyslobodzuje. Je založená na reciprocite – ak sa ja k druhému budem správať slušne, aj druhý sa bude slušne správať ku mne. Dokonca mi to stojí za riziko, že sa druhý ku mne prípadne nebude správať slušne. Dôvera je moment, v ktorom sa odhodlám vopred predpokladať, že druhí sa ku mne budú správať slušne, a presne preto sa správam slušne k druhým.

a od toho momentu sa spoločnosť mení?

Áno, lebo keď spoločnosť funguje s takouto všeobecnou dôverou, je to zásadná zmena. Umožní jej to vytvárať najrozličnejšie sofistikované spoločenské štruktúry a interakcie. Viete, bez spoločenskej dôvery sú ľudia absolútne zúfalí, napríklad keď sa ocitnú vo svete bez pravidiel, vo svete krutosti, povedzme v koncentračnom tábore, a o takom svete sa hovorí, že tam je človek človeku vlkom. Čo je, mimochodom, trochu nespravodlivé k vlkom, lebo vlky majú pomerne komplexné spoločenské štruktúry.

Ak to ešte zjednoduším, tak poviem, že spoločenská dôvera je ochota uprednostniť dlhodobé uvažovanie a dlhodobé výsledky pred krátkodobými. Je to stav, v ktorom sme ochotní a schopní vidieť benefity reciprocity, odplácania dôverou za dôveru.

u psov a mačiek môže byť správanie podľa sebeckých inštinktov aj šarmantné. U ľudí nie. Ak sa zamyslíme nad stavom spoločenskej dôvery v dnešných spoločnostiach – je to s ňou omnoho horšie ako pred pandémiou?

No, ako sa to vezme. Nepovedal by som, že je to jednoznačné. Niektoré veci sa zlepšili a niektoré sa zhoršili. Na jednej strane sme u nás za pandémie zažívali silné prejavy solidarity, ľudia sa vo veľkom počte venovali dobrovoľníckej práci, pomáhali druhým.