máte zaujímavú kombináciu profesií – ste akademička a zároveň vojnová reportérka. Čo inšpiruje vedkyňu, aby sa vybrala do terénu v maskáčoch, prilbe a nepriestrelnej veste?

Mňa „nakopla“ skúsenosť z akademického prostredia, kde som s prekvapením zistila, že tam pracujú hlavne teoretici. A ja si nemyslím, že ak spracúvate tému, ktorej prospieva terénny výskum, tak ju treba rozoberať od stola, čo je prístup mnohých akademikov. Pamätám si, ako nám na jednej vysokoškolskej prednáške profesor povedal: „Predpokladajme, že bojovníci v Bosne uvažujú takto a takto.“ Okamžite mi zišlo na um: „Prečo by sme o ich uvažovaní niečo predpokladali? Nie sú to delfíny, dá sa s nimi komunikovať, môžeme za nimi ísť do Bosny, hovoriť s nimi, alebo hoci telefonovať, je predsa toľko možností!“ Brala som to skrátka inak.

odvtedy ste sa vy sama veľakrát ocitli v teréne, vo vojnovej zóne, a hovorili ste s ľuďmi, ktorí boli do bojov zapojení. Zmenila vás tá skúsenosť?

Pravdaže, zmenilo to moje chápanie sveta, hlavne v jednej veci. Toľko som počúvala, že takáto komunikácia s bojovníkmi rôznych, aj extrémnych skupín, nie je možná, až ma napokon ohromilo, čo som z vlastnej skúsenosti zistila: že títo ľudia sú viac-menej normálni, bežní jedinci, a to by som vztiahla dokonca aj na tých najbizarnejších bojovníkov Islamského štátu.