bolesť a smrť je spojená s potrebou nádeje a zmyslu. Privádza takáto skúsenosť ľudí k Bohu, intenzívnejšie k spiritualite, ktorou sa predtým až tak nezaoberali? Aká je skúsenosť v Plamienku? 

Nie je to vždy tak. Som si však istá, že táto skúsenosť privádza k spirituálnemu riešeniu vecí. Spiritualita je pre mňa vzťah k niečomu, čo nás presahuje. Ak to nazveme Bohom, tak je to Boh, niektorí ju vnímajú menej osobne – ako dimenziu. Je to vzťah k tajomnu, k oblasti zmyslu a naplnenosti života, spravodlivosti, ku kráse, radosti a všetkým týmto ťažko uchopiteľnými sféram. Ak majú rodiny smrteľne choré dieťa, tak sa spiritualita často ozýva. Niekedy z nej čerpajú silu a pomáha im zvládať utrpenie, niekedy ich privádza do diskomfortu, lebo to, čomu verili, zrazu nie je tak, ako by si predstavovali. Vtedy pomáha rozprávanie a zdieľanie v atmosfére blízkosti a napojenia.

ako to prežívajú religióznejšie rodiny začlenené v cirkvi? Je pre nich ľahšie prijať smrť dieťaťa? 

V religiózne založených rodinách, ktoré patria do nejakej cirkvi, existuje zväčša silná podpora osobných kontaktov v cirkvi, rituály, spoločné modlitby alebo prijímanie – a z nich čerpajú silu. Potom sú rodiny, ktoré žili religiózny život, no choroba dieťaťa ich priviedla do diskomfortu a zrazu sa voči tomu, čomu verili, búria. Aj to sa mi zdá normálne. Niekedy tou búrkou prejdú a vrátia sa do cirkvi, znovu objavia jej hodnotu, niekedy sa vzdajú religiozity. Zažila som rodiny, ktoré nevyliečiteľnú chorobu dieťaťa vnímali ako trest a spiritualita im sťažovala prežívanie odchodu svojho dieťaťa. Problematika spirituality je komplexná, súvisí aj so sebahodnotou, s konceptom viery a Boha, života a smrti, s predstavou, ako má svet fungovať, s dôverou v ľudí.