po roku 1989 sme ešte ako súčasť Československa zažili výrazné zmeny, ale neskôr mečiarovská garnitúra spôsobila, že Slovensko zovšadiaľ vypadlo. Potom sme dve volebné obdobia zase živo diskutovali, čo s krajinou, potom sa tri volebné obdobia o tom zase nehovorilo – a skončilo sa to uneseným štátom. Nasledovali tri roky chaosu a dnes to vyzerá tak, že sme možno na chvoste vyspelej Európy. Opýtam sa teda, v akom stave je Slovensko?
Nie v dobrom, i keď medzinárodné štatistiky vyzerajú horšie ako skutočnosť, ale to je kvôli metodickým veciam a nie je to podstatné. Podstatné je, že aj po opravení štatistík posledné obdobie už takmer vôbec nedobiehame Západ, neblížime sa k životnej úrovni, akú majú Nemci a Rakúšania. Sústreďujeme sa na to, ako náš koláč deliť, a menej na to, ako ho zväčšiť.
kde sú zdroje tohto problému?
Máme ho tu už viac ako dekádu. Voľakedy boli na Slovensku reformy, ktoré zvýšili rast našej ekonomiky a naštartovali dobiehanie Západu. Potom sa reformy stali zakázaným slovom. A teraz je to slovo archaizmus – jediná výnimka je Plán obnovy, ale ten prišiel zvonku. Sami od seba riešime len marginálne problémy.
za posledných 15 rokov sme mali v zásade tri politické garnitúry: 12 rokov vlád Smeru, necelé dva roky vlády Radičovej, tri roky vlád dominovaných OľaNO a Sme rodina. Dá sa pripísať zodpovednosť za stagnáciu týmto garnitúram?
Všetky sú istým spôsobom zodpovedné za náš stav, ale na koľko percent ktorá, to sa určiť nedá, lebo nie každá vládla v rovnakom období. Objektívne najťažšie to mala posledná vláda, pre krízy, pre vojnu, v takých etapách sa hasí to najurgentnejšie. Ale tri roky sú i tak dosť dlhá doba, aby sme sa o tom aspoň rozprávali a snažili sa s tým niečo urobiť. Dá sa povedať, že sme v pasci stredného príjmu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.