s dcérou ste ušli z Ukrajiny pred ruským bombardovaním. Ako to prebehlo?

Nebolo to prvýkrát, čo sme pre  ruskú agresiu opustili domov. Už  v roku 2014, keď boli napadnuté Luhansk a Doneck, sme museli ujsť na územie kontrolované ukrajinskou vládou. Išli sme žiť do Kyjeva. Napadnutie Ukrajiny sme očakávali už od novembra 2021, keď riaditeľ Hlavného spravodajského riaditeľstva Ministerstva obrany Ukrajiny informoval, že v blízkej budúcnosti dôjde k celoúzemnému napadnutiu Ukrajiny. Vedeli sme, že sa blíži vojna. Dcéru som preto poslala do Užhorodu, k hraniciam EÚ, ešte 13. februára 2022, desať dní pred vypuknutím vojny. Keď som za ňou prišla, rozhodli sme sa vycestovať na Slovensko, aby sme boli nablízku synovi a manželovi, ktorý vstúpil do armády. 

váš manžel vstúpil do armády a váš 20-ročný syn môže kedykoľvek dostať povolávací rozkaz. Ako zvládate strach o najbližších?

Strach je normálna ľudská reakcia. Ako matka mám strach o svoje dieťa. Psychicky sa na to nedá pripraviť. Syn sa zmieruje s realitou, že môže byť povolaný do vojenskej služby. Ak taký rozkaz príde, je odhodlaný vziať do rúk zbraň a ísť chrániť vlasť. Už dnes pomáha voziť do Kyjeva novinárov a rozvážať humanitárnu pomoc ako dobrovoľník. Manžel je vojakom v prápore územnej obrany Ministerstva obrany Ukrajiny. Úradné povinnosti plní desať kilometrov od frontovej línie. Koncom februára 2022 sa pokúsil, ako mnohí ďalší Ukrajinci, zapísať do radov územnej obrany Kyjeva. Stál preto tri dni po sebe v rade na vojenskom komisariáte, no neúspešne, lebo vtedy sa zbrane dávali len občanom, ktorí mali bojové skúsenosti. Až v apríli sa mu podarilo stať sa vojakom.