na Slovensku je už niekoľko tisíc detí z vojnovej Ukrajiny a zrejme mnohé z nich v krajine zostanú dlhodobo. Štát im dal možnosť, aby navštevovali slovenské školy, vyčlenil na to aj nejaké finančné prostriedky. Ako to vyzerá v praxi? 

Veľa závisí od konkrétnej školy a podpory, ktorú škola má, akoby od jej vnútorných zdrojov. Znova sa ukazuje, podobne ako pri covide, že školy na to všetko ostali samé. Podľa mojich informácií to zatiaľ dobre zvládajú tie školy, ktoré majú podporné tímy, psychológov, kvalitných asistentov, sociálnych pedagógov alebo ďalší personál aj mimo vyučovacieho procesu. Títo ľudia dokážu situáciu zvládnuť. Nehovorím, že je to ľahké, ale majú čas sa deťom skutočne venovať. Avšak systémová podpora zo strany štátu zatiaľ stále neprišla. Ministerstvo školstva aj Štátny pedagogický ústav síce zverejňujú metodické materiály, pokyny či pomocné dokumenty, ale systematická pomoc tu v princípe stále nie je. Školy sú odkázané na seba a ako si vedia so vzniknutou situáciou poradiť, tak si s ňou radia. Tie školy, ktoré už majú skúsenosti so zapájaním žiakov, ktorí majú nejaké znevýhodnenia alebo skúsenosti so vzdelávaním detí cudzincov – na Slovensko bolo štyri a pol tisíc detí cudzincov predtým, ako vypukla vojna na Ukrajine – si poradia lepšie, no niektoré školy sú doslova „hodené do vody“ a nevedia, čo robiť.

celej situácii chýba centrálne riadenie aj podrobné jasné inštrukcie. Deti cudzincov sú na Slovensku predsa už roky. Prečo je zrazu problém s ukrajinskými deťmi? 

Problém je v tom, že doteraz na Slovensku veľmi chýbala akákoľvek podpora pre vzdelávanie detí cudzincov.