aký je to pocit byť ministrom obrany v čase vojny, ktorá zúri hneď u nášho suseda?

Jaroslav Naď: Od prvého dňa našej vlády bola kríza. Covid, evakuácie z Afganistanu a od jesene bolo zjavné, že Rusi chystajú útok. Odvtedy sme sa na to pripravovali vojensky aj v krízovom manažmente. Očakávali sme prílev utečencov, aj keď nie taký veľký. No je to hlavne o tíme a nie o jednotlivej pozícii. Mám podporu vo vláde. Všetky rozhodnutia sa prijímajú jednohlasne a konsenzuálne.

v čase mieru minister obrany európskej krajiny za posledné roky riešil, prečo nedávame na obranu ani náš záväzok 2 percentá. V čase vojny sú záväzky úplne iné. Putin sa vyhrážal jadrovými zbraňami. Západ to paralyzovalo. Aj u nás prebieha diskusia, prečo chce minister Naď Ukrajine pomôcť aj zbraňami, vraj nás tým zaťahuje do svetovej vojny. Ako sa to počúva?

Je to otázka presvedčenia, či robíme správnu vec. My nie sme jediní, kto Ukrajine pomáha. Sme členmi EÚ aj NATO a patríme medzi takmer 150 krajín sveta, ktoré v rámci OSN odsúdili vojenskú agresiu Ruskej federácie. Z týchto krajín minimálne polovica poskytuje pomoc, aj vojenskú. Robíme to dobre. Netušíme, čo je v hlave Vladimíra Putina.  Pol roka tvrdil, že na Ukrajinu nezaútočí. Dnes hovorí o pokračovaní – Poľsko, Pobaltie. Ukrajinci teraz bojujú o každý centimeter územia a aj za nás. Čím slabšie bude Rusko, tým menšia je pravdepodobnosť, že bude pokračovať. Lebo potom by sme boli na rade aj my.

niekto zo strachu povie, že keď my dodáme Ukrajine zbrane, budeme v ruských očiach nepriatelia, ale keď ich nedodáme a budeme ako Maďarsko, možno na nás nezaútočí...

To je nezmysel. V geopolitickom vnímaní Ruska sme zapísaní ako nepriatelia. Ak Rusko zaútočí na Západ, bude jedno, ktorá krajina dala či nedala zbrane.