v Poľsku si dostal národnú cenu za divadelnú hudbu. Povedz nám o nej niečo viac.

Pred dvoma rokmi sme ju získali s rozprávkou, ktorú sme robili v bábkovom divadle Kubus Kielce. Išlo o 25. udeľovanie cien za súčasné poľské dramatické umenie. Do finále sa dostalo 10 hier zo 130, cena sa dáva len jedna v každej kategórii. Ja som dostal cenu za hudbu a režisér Marek Zákostelecký za scénografiu. To bol trochu zázrak, lebo sa nedá povedať, že by to bolo nejaké známe divadlo. Špeciálne som rád, že sa to podarilo s bábkovým divadlom – v nomináciách bola aj činohra. Kielce sú na poľské pomery menšie mesto, určite to nie je nejaké centrum divadelného diania, a zrazu o nich všetci vedeli. 

dá sa mi, že do Poľska chodíš doslova ako „na klavír“, čo všetko si robil a ako sa to celé začalo?

Momentálne robím na tretej poľskej hre, v Poznani pre Teatr animacji. V Prešove som v Divadle Jonáša Záborského pomáhal dokončiť inscenáciu Budulínček, ktorú robil práve Marek Zákostelecký. Mal nejakú hudbu, ale potreboval ešte ďalšiu. Vtedy som bol v divadle varený-pečený kvôli muzikálu Jana z Arku, kde som robil hudbu, tak mu dali tip na mňa. Spýtal sa ma, či by som šiel s ním robiť do Poľska. Ja že jasné. 

Potom sa neozval rok a pol a zrazu mi volá, že o mesiac ma čaká v divadle Kielce. Bolo to vtipné, lebo to bolo obdobie, keď som paralelne robil asi tri veci a finišovali sme s monodrámou Moral Insanity. Bolo to dosť hektické. Ale tak to je, keď je človek na voľnej nohe. Sme takí nájomní vrahovia (smiech). Aj momentálne robím tri divadlá naraz, aj keď priorita je Poznaň. Som rád, že režiséri vedia, že nemám veľa času, ale aj tak ma oslovili. 

chodíš do Poľska na dvojtýždňovky aj s vybavením. Je obvyklé, že hudba vzniká priamo na mieste v procese tvorby? 

Nepovedal by som že je to obvyklé. Každý režisér má svoj spôsob práce a Marek Zákostelecký robí takto, mení texty, scénosled, je veľmi interaktívny aj počas skúšania, tak je dobré byť tam. Aj hercom sa lepšie skúša, keď majú už na druhej-tretej skúške podmazy, nálady. Samozrejme, že pre iné divadlá som robil aj vopred pripravenú hudbu a boli prípady, že som ani výsledok nevidel a nebol som ani na premiére. Ale hlavne, že ľudia prišli (smiech).

monodráma Prešovského národného divadla Moral Insanity bola tiež veľmi úspešná a oceňovaná a navyše si použil výnimočný scénický prvok – páskový magnetofón, z ktorého bol pás – slučka – vyvedený na stojanoch v priestore na ploche celého javiska. 

Ten nápad nebol môj, to som sedel na pive s Vladom Šipošom, pôvodným bubeníkom kapely Ali Ibn Rachid, a on si spomenul, že v dnes už nefungujúcom klube ABC, kde vtedy hrali, používali takúto pásku ako echo – ťahali to cez celú sálu.