prirovnávajú vás k českým cestovateľským legendám Hanzelkovi a Zikmundovi. Čo všetko ste museli spôsobu života, ktorý sa so slovom cestovateľ spája, obetovať?

Takéto prirovnanie si veľmi vážim, sám seba však považujem za človeka, ktorý rád spoznáva svet, slovíčku cestovateľ sa vyhýbam. Aj preto, aby som prejavil úctu skutočným objaviteľom a cestovateľom z minulých čias. Pokiaľ ide o tie obety, u mňa nie sú také markantné ako u tých, čo chodia napríklad v súčasnosti na misie. Lebo ak ľudia odídu zo západnej krajiny na misiu do chudobnej krajiny, musia zmeniť návyky. Ja som začal s cestovaním od mladosti, po páde železnej opony, keď som nič nemal. Za minulého režimu som žil s mamou na sídlisku v Bratislave bez telefónu, mali sme čiernobiely televízor.

ako ste začali cestovať? 

Tvrdým spôsobom. Stopom, prespávaním po parkoch, na lavičkách, s pár drobnými vo vrecku. Bol som mladý, odolný, zvyknutý na spanie v lese a pri ohni z čundrov v Malých Karpatoch. Nebol to pre mňa veľký rozdiel oproti tomu, ako som žil doma, možno som trochu menej jedol. Ale bol to skok k lepšiemu, lebo som začal spoznávať južnú, západnú, ale aj severnú Európu. Čerpal som inšpiráciu, skúsenosti a vedomosti. Ale ak to berieme z hľadiska aj neskorších rokov, tak, samozrejme, precestoval som slušný balík peňazí. 

V Mongolsku na expedícii za chovateľmi sobov kmeňom Catanov som si skúsil aj jazdu na sobovi

koľko štátov ste za tých tridsať rokov navštívili?

Nepočítal som to, je to niekoľko desiatok. Nemal som ambície, aby tých krajín bolo čo najviac. V prvom rade boli pre mňa dôležité zážitky. Počítanie krajín ani nemá logiku. Vezmime si napríklad USA: Niagara a Veľké kanadské jazerá, Yosemity, Yellowstone, Florida. Štyri lokality, každá na samostatnú dovolenku. A to je človek iba v jednej krajine. Aj ten, čo navštívil desať krajín, môže byť úžasne scestovaný a skúsený. Je určite veľa ľudí, ktorí precestovali viac krajín ako ja.