v článku sa dočítate:
- ako zvládol šikanu v detskom domove a v cirkvi,
- čo si myslí o elitárstve v cirkvi a klerikalizácii laikov,
- čo posilnilo antifrantiškovské skupiny vo Vatikáne,
- prečo slovenská cirkev nevie komunikovať s LGBTI,
- boli Bezák s Chauturom morálne rehabilitovaní.
začnem aktuálnou témou. Ako vnímate legislatívnu snahu poslankyne národnej rady a predsedníčky Kresťanskej únie Anny Záborskej na zmenu zákona o zdravotnej starostlivosti v oblasti interrupcií? Časť verejnosti s jej návrhom súhlasí, ďalší sú ostro proti a organizujú protesty. Kde ste názorovo vy?
Návrh pani Záborskej upravuje tento zákon iba kozmeticky. V západnom svete existujú aj dlhšie intervaly na rozmyslenie, sú tam poradenské centrá, kde je miesto a čas žene vysvetliť aj prednosti a hlavne riziká jej rozhodnutia, porozprávať sa v pokoji, prípadne sa ponúknu alternatívne riešenia. To, čo rozpútali liberáli, keď návrh prešiel prvým čítaním, je hon na čarodejnice, úplne neadekvátna reakcia podobná skôr nejakej radikálnej partizánskej úderke, od zdravej diskusie to má veľmi ďaleko.
Potrat je tragédia, ale žena, nielen dieťa, je v ňom viac obeťou ako vrahom. Mnohé sú pod tlakom okolia, domácnosti, spoločnosti, partnera, rodičov, cítia úzkosť a nikto pri nich nestojí. Privítal by som také návrhy, ktoré by z úbohých žien, čo idú na potrat, nerobili mäso pre pušky radikalistom na oboch stranách.
mali ste veľmi ťažké detstvo. Boli ste šikanovaný nielen počas dospievania, ale aj v dospelosti. Súviselo to s rómskou etnicitou vašich predkov alebo ťažkým detstvom v detskom domove, do ktorého ste boli umiestnený po tragickej smrti vašej matky?
Moja babka bola Rómka, dedko nebol, tato bol polovičný Róm a mamka nebola. Takže z jednej šestiny som Róm. Začalo to v Cíferi šikanovaním od spolužiakov kvôli tomu, že som „cigán“, vadilo im, ako som chodil oblečený. Vtedy sa tvrdilo, že sme všetci zanedbaní. Potom nás dali do detského domova v Trnave, kde to pokračovalo.
Nechcem však hovoriť falošné spomienky, poviem prežívanie osemročného dieťaťa. Keď za každú maličkosť dostanete bitku, tak rozmýšľate, že prečo. No nikto Vám to nechce povedať. V roku 1985 som si doniesol do domova krížik, dal som si ho nad posteľ a zhabali mi ho hneď. Nemyslím si, že ma tam mlátili kvôli náboženstvu, ale za to, že som neskoro prišiel alebo som dostal päťku v škole. Bili ma remeňom alebo rúčkou od metly. Zdalo sa mi, že len mňa. Mal som asi ADHD, ťažko som prežíval smrť matky a do deviatich rokov som stále čakal, že príde.
čo sa stalo vašej mame a prečo sa o vás nepostaral otec?
Nešťastnou náhodou ju zrazil vlak a otec to psychicky nezvládol a začal piť viac ako dovtedy.
kedy a prečo ste sa rozhodli pre kňazstvo?
To prišlo, keď som mal desať rokov. Vtedy som cítil vôňu kostola a veľmi som tam chcel zostať, aj keď už dnes nie vždy cítim tú vôňu, ako v detstve. Ale keď ju teraz cítim ako kňaz, tak si vravím, že to ešte potiahnem. (smiech)
čo si o tom myslelo vaše okolie? Nebol v tom aj nezdravý únik od vonkajšieho sveta, ktorý bol pre vás zraňujúci?
Iritoval som okolie tým, že som sa spoliehal na vyššiu moc. (smiech) Ale ja som nemal inú možnosť, v tej dobe som nemal ľudí okolo seba, ktorí by mi pomohli. Hľadal som tam oporu ako chlapec bez otca a matky. A áno, bol to aj únik, závislý vzťah, videl som tam aj svoje uplatnenie. Študoval som na Trnavskej univerzite na Teologickej fakulte.
podľa bývalého novinára, dnes kňaza Karola Lovaša, vás počas prípravy na zasvätený život zosmiešňoval aj emeritný arcibiskup Ján Sokol. Bolo to počas vášho štúdia na teologickej fakulte?
Na teologickej fakulte ma nikto nezosmiešňoval, to bolo pred tým, keď som sa hlásil do seminára, ale nechcem na to spomínať, a hlavne sa nechcem ľutovať. Bol vtedy sídelným arcibiskupom a mal právo vyberať si kandidátov na kňazstvo. To boli tie ročníky v deväťdesiatich rokoch, keď nás bolo veľa. Videl moje nedokonalé motívy, čo mu potvrdila aj psychologička. Povedal mi, že mám nízke IQ a nech idem do rehole za bežného brata. Je pravdou, že som neprešiel psychologickým testom, čo som považoval za krivdu. Moji predstavení v kláštore mi však povedali čosi iné, nech idem do školy a stanem sa kňazom. A ak nie, budem fráter. Ja som chcel byť kňaz a nie len rehoľník. Nič lepšie ako jezuitov a iných rehoľníkov na teologickej fakulte som medzi kňazmi nikdy predtým nezažil.
neskôr ste si spravili dokonca doktorát a viem o vás, že máte ambíciu stať sa popri práci kňaza aj psychoterapeutom.
V Nitre som mal rigoróznu skúšku zo sociálnej práce a PhD. program som robil zo stredovekých slovenských dejín. Zúčastnil som sa troch letných škôl adleriánskej psychológie a chcel by som nastúpiť na riadny výcvik tu v Bratislave.
Boris Németh
napriek tomu, že ste neprešiel psychologickými testami na kňazstvo a arcibiskup Sokol vás označil za nespôsobilého, ste už takmer dvadsať rokov kňazom. Nezdá sa vám spätne, že sú na budúcich kňazov kladené neprimerané nároky na telesnú a duševnú zdatnosť? Chápem ráciu takéhoto výberu seminaristov, no zároveň tam cítiť riziko elitárstva akejsi „kalokagatie“.
Ja som tie nároky vôbec neplnil. (smiech) Ale nároky musia byť všade. Jediné, čo by som naozaj zmenil, je prístup k tým chlapcom v seminári. Skúmal by som ich odhodlanie a chuť do kňazstva a hlavne do štúdia. Väčšine sa študovať nechce. Súčasný kňaz by mal byť na vysokej intelektuálnej úrovni, rozhľadený človek s uvážlivým úsudkom a so zrelým postojom a to by sa mal naučiť v seminári. Formátori povedia, že ich nechcú hotových, že ich vyformujú. Nepovažujem za celkom správne, že tie vysoké nároky na budúcich kňazov vychádzajú hlavne z tých vonkajších vecí: či máš maturitu na gymnáziu alebo len na učňovke, z akej si rodiny, či rodičia sú katolícki aktivisti, či si z rozvedenej rodiny a pod. To sú predsudky, nie požiadavky.
Najhoršie je, keď vám to diagnostikujú a vlečie sa to potom s vami celý život. Ja mám v zdravotnom zázname napísané, že som mentálne retardovaný a to mi určili, keď som mal desať rokov. Bedákal som za matkou, poslali ma na psychiatriu, kde som bol tri mesiace. Tam som to prežíval tiež ako krivdu, dopovali ma liekmi a dali mi takúto fatálnu diagnózu už v takom mladom veku. A tak to je potom v živote, že ak niekto má o vás túto informáciu, tak sa podľa nej k vám správajú, aj keď to verbálne nepovedia.
nie je výber budúcich kňazov podľa rôznych predsudkov navyše s vysokými požiadavkami na ich dokonalosť prvým zárodkom ich budúceho klerikalizmu?
To nie je zárodok, to je klerikalizmus. Jedna z čŕt je, že ste odtrhnutý od reality. To, čo Kristus kritizuje, je odtrhnutie z reality. Súčasný klerikalizmus je taká karikatúra starodávnych kňazov, ktorí boli veľmi vznešení, vzdelaní. Mali prirodzenú autoritu, bolo ich veľa v minulom storočí. Zachoval sa istý ekosystém z tej starej doby. My sme prežili štyridsať rokov komunizmu, dostali sme slobodu a doteraz nevieme, ako s ňou narábať. Ježiš píše, že každý povie, staré víno je lepšie, takže je snaha o kontinuitu so starým. Vtedajšia doba takých kňazov potrebovala. Ľud bol nevzdelaný, keby nemal takých lídrov, tak ako by to dopadlo?
dnes sú však mnohí laici vzdelanejší dokonca aj v teológii, ako niektorí kňazi. Prečo pretrváva u mnohých duchovných taký paternalistický postoj k tzv. laikom?
To je znak odtrhnutia od reality, nevnímanie kontinuity času, akoby stále bola snaha o to staré. Druhá vec je boj o moc. Veľmi často to tak vnímam, že hlásanie evanjelia je akoby boj o politický a spoločenský vplyv. Vidieť to veľmi na radikálnych skupinách, ktoré z toho robia ideológiu. Hovorím o kňazoch, ale nie len o nich. Je tam aj klerikalizácia laikov. Ak patríte do správnej skupiny, tak máte možnosť sa podieľať na klerickej moci. Tá radikalizácia na jednej strane súvisí s tribalizmom (pozn. red. – povedomie príslušnosti ku kmeňu), ktorý je rozšírený po celom svete, takým skupinkovaním do kmeňov a skupín a keď k nám nepatríš, tak ťa zhejtujeme.
Mnohí z tých ľudí napríklad nevidia kontinuitu dejín, oni povedia, že II. Vatikánsky koncil je revolučný skok a to nie je pravda. Prvý, kto robil reformy, bol Lev XIII. Pius XII. bol prvý, kto dovolil robiť moderné reformy liturgie, povolil slúžiť večernú omšu, skrátil eucharistický pôst. To bolo pred týmto koncilom. To bola kontinuita s tým, čo sa v cirkvi vyvíjalo a túto nechcú radikalisti vidieť.
tá doba predsa dávno odišla do nenávratna.
Sú presvedčení, že svet je čiernobiely. Keď som chodil na kurz tridentskej liturgie v Prahe, tak tam som počúval od tradičných katolíkov samé kritiky na pápeža Benedikta. Podľa nich každý po pápežovi Piovi XII. mal nejakú nedokonalosť. A ja si vravím, že to sú vlastne Husiti a nie katolíci. (úsmev) Pre mňa kritizovať pápeža znamená kritizovať pápežstvo a bez neho pre mňa neexistuje žiaden katolicizmus. Pápež je inštitúcia, ktorá je pre katolíka znakom identity.
obzvlášť bizarne pôsobia rôzne antifrantiškovské prúdy vychádzajúce zo samotného Vatikánu od kardinálov a biskupov.
Myslím si, že on pritlačil na pílu a urýchlil aplikovanie II. Vatikánskeho koncilu do praxe. Dlho sa uvažovalo a rozprávalo a robili sa zmeny. Ale tým, že nie je Európan a je z iného sveta, tak akoby nie je Európe nič dlžný.
ako vnímate slovenský klerikalizmus? Prečo nie sú mnohí naši biskupi a kňazi ochotní viesť ozajstný dialóg aj s ľuďmi, ktorým nerozumejú, ako LGBTI+ a pod.?
Budem trošku defenzívny. Cirkev treba ľúbiť, matku treba ľúbiť, aj keď je nedotklivá a nekontaktná. Mne nechýba ani tak úprimnosť biskupov a ich odpovede na štipľavé otázky, ale chýba mi v cirkvi láskavosť a niekedy aj diplomacia bez bočných úmyslov. Láskavosť sa dá vložiť do všetkého, aj do pálčivých problémov. Som presvedčený, že sa dá o ťažkých témach rozprávať bez ostrosti, s kľudom, bez strachu a hnevu. Ale prečo sa hneď prechádza do ofenzívy, tak to neviem.
Slovenský klerikalizmus je špecifický takou malosťou a strachom. Keby som mal slobodu sa vyjadrovať, tak by som povedal, že je to strach zo strachu. Lepšie povedané predposratosť, alebo aby sme boli slušní, tak neuróza. (smiech) Máme tu štyridsať rokov prenasledovania cirkvi komunizmom, predtým stigma Slovenského štátu a osobne by som začal Svätoplukom a vyhnaním Metodových žiakov. Táto malosť a strach zo strachu nie je iba črta našej cirkvi, ale celého slovenského národa. Sme národ žijúci v kŕči sebaľútosti a strachu.
pápež František otvoril 10. októbra Synodu o synodalite, kde vyjadril túžbu, aby si Cirkev vypočula hlasy všetkých pokrstených z celého sveta, teda nielen kléru. František doslova hovorí: počúvajme názorom zdola. Chce pápež František touto synodou antiklerikalizovať cirkev?
Cieľom Synody o synodalite nie je antiklerikalizmus, ale uviesť dôsledne do praxe dokumenty II. Vatikánskeho koncilu. Ja som birituálny (pozn. red. slúži gréckokatolícky aj rímskokatolícky obrad) a ja to slovo synodalita, keby som ho chcel doslova preložiť, chápem ako spoločnú pieseň. V tom cirkevnom zmysle to kedysi znamenalo, že v nedeľu ľudia putovali do biskupského kostola a tam odspievali spolu s biskupom liturgiu, vyjadrovali tým jednotu.
To je tá „cerkovnosť, sobornosť“. Sobor je kláštor, alebo kostol, kde býva biskup a tam sa v dávnych dobách každú nedeľu spolu všetci kňazi a biskupi aj s veriacimi modlili. Takže prvé, čo máme spoločné, je modlitba, ktorá nás formuje. Ona má u všetkých rovnakú hodnotu a jej sila sa odvádza nie od výšky úradu, ale od úprimnosti a pokánia. Treba začať pri modlitbe.
chce pápež transformovať súčasnú cirkev na „synodálnu cirkev“ smerom k jej decentralizácii a zrovnoprávneniu kléru s laikmi?
Ďalšia črta synodality na východe je, že biskup nie je ani tak hlavou, ale srdcom cirkvi, dáva pulz a vytvára atmosféru ako otec a matka v rodine. Tá synodalita v ďalšom rozmere je istá forma veľkorysosti, kde je každý vypočutý. Črty decentralizácie sa už dejú, napríklad aj tak, že Vám liturgické knihy nemusí schváliť Rím. Už je na to iný postup. Ale to nie je ústredná téma tej dnešnej synodality, tá je v modlitbe spolu s biskupom a spievaní liturgie, a potom je tá veľkorysosť, že biskup dá každému priestor sa vyjadriť. Ďalší Františkov rozmer je, že ten biedny na okraji sa má vypočuť. Neznamená to, že všetci budú riadiť Cirkev ale, že kto sa bude chcieť vyjadriť, dostane priestor.
ako ste vy osobne vnímali cestu pápeža Františka na Slovensko? Veľa sa špekulovalo o motívoch jeho návštevy, aký odkaz nám tu pápež zanechal?
Na pápežovi Františkovi ma fascinuje, že má rád periférie a my sme periféria Európy. Zmýšľaním, politickou situáciou, ktorá tu vládla a vládne. Sme inde aj civilizačnou úrovňou a sme aj iní druh mentality ako v západnej Európe. Sme proste kráľovstvo bez koruny. My sme ľudia, ktorí z historického hľadiska prijali predsudky, ktoré o nás napísali iní. Napríklad Herder do svojej encyklopédie napísal, že sme národ pastierov, čo nie je pravda, lebo my sme poľnohospodársky národ. Pastieri sa sem dosťahovali z Rumunska a Valašska. Niekto o nás hovorí, že sme východná Európa, ale my patríme na západ. Od Svätopluka sme ťahaní na západ, on nám ukázal tú cestu, chcel vybudovať monarchiu, aj keď to sa podarilo až Štefanovi. Prišla doba sebaľútosti, ako sme trpeli pod maďarizáciou, potom za Československej republiky. Vždy to vyplakávanie. Ešte aj dokument, ktorý niesol Hlinka na Parížsku konferenciu, sa volal Memorandum sĺz národa Slovenského.
Tú Františkovu návštevu vnímam ako materské povzbudenie, že nemusíme mať komplex menejcennosti, že on nás nevníma ako perifériu, aj keď sa tam sami vnímame. To je historický kontext. Okrem toho nás posilnil duševne aj duchovne a vidím, že priniesol podnet nad zmierovanie. Napríklad biskupom, neprišiel s dekrétom, že zmierte sa s Bezákom. Ale prišiel s gestom, že neodpovedať na neho, by bola ohromná drzosť. Bol by to prejav falošnosti, buď milujete pápeža alebo nie.
čo by malo po pápežovom ústretovom geste voči odvolanému arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi nasledovať?
Biskupi, aj my ostatní, mu máme povedať prepáč, lebo sa tu stala krivda, ale aj on by mal povedať prepáč, lebo aj on robil krivdy. O čom by mnohí vedeli rozprávať. Takže prísť a povedať prepáč.
ako ste vnímali objatie emeritného arcibiskupa Milana Chautura, dá sa to rovnako ako u Róberta Bezáka vnímať ako jeho morálna rehabilitácia?
Je to gesto a to gesto znamená, že nikto sa nemá cítiť vyčlenený z cirkvi, hoci čo by urobil. To platí pre oboch. Nikto nič nevie ani o Chauturovi. Treba to nechať na kompetentných, hoci osobne som presvedčený, že ono dievča z tej kauzy v detstve zneužívané bolo.
takže pápežove gestá ako ich rehabilitáciu nevnímate?
Nie. Ale nepovažujem to za prázdne gesto. Čo bude s Bezákom, to nikto nevie, možno ho zoberú do Ríma a urobia z neho kardinála, alebo bude dedinským kňazom, no to už nie je naša vec. Dôležité je, ako som povedal, aby jedna i druhá strana povedala prepáč.
čo z návštevy pápeža Františka na Slovensku zasiahlo vás osobne najviac? Budete niečo robiť inak ako doteraz?
Čo mne sa páči, je terapeutický prístup, lebo hriech nie je len previnenie, ale rana a tú treba liečiť. V prípade sexuálnych škandálov a podobne ju treba liečiť chirurgickým zákrokom, lebo to sa inak nedá, nekróza by išla ďalej. V prípade ľudí, ktorí sa v cirkvi necítia doma a cítia sa vyčleňovaní, a tak aj pre mňa, bola tá jeho návšteva obrovským posilnením.
Lebo som sa bál, že raz dostanem do zubov za to čo robím, že krstím všetky deti, že sa starám individuálne o rozvedených, aj tých znovu zosobášených, že ženám neprikazujem, že musia v manželstve trpieť atď. Nikoho to nemusí zaujímať, či chodia k prijímaniu, lebo v tom Františkovom prejave to je. Keď hovoril, čo sa má robiť, tak si hovorím, že v pohode, robím ďalej, čo robím. (úsmev) Pri najhoršom môžem byť emeritný kaplán. Ale rozhodol som sa byť na strane vyčlenených a „problémových“ a to má zmysel.
(*1977 v Trnave) vyštudoval bratislavskú Teologickú fakultu sv. Alojza Trnavskej univerzity v Trnave, neskôr získal postgraduálne vzdelanie v sociálnej práci v Nitre a doktorát na Katedre slovenských dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený v roku 2002, ako duchovný slúžil v Zlatých Moravciach, vo Viedni a v Pezinku, aktuálne je od roku 2007 kaplánom v Marianke a patrí do Kongregácie bratov Tešiteľov z Getsemán. Medzi jeho veľké hobby patrí história. Je autorom viacero publikácií, ako napr. Význam odpustenia pre deti s dezorganizovanou vzťahovou väzbou, Obnova vzťahu k rodičom u ľudí vyrastajúcich v detských domovoch a ďalších.