v rozhovore sa dočítate:

• v čom spočíva práca psychológa na gynekologicko-pôrodnickej klinike,
• ako sa pracuje s človekom, ktorý si prešiel traumou,
• čo si myslí o postabortívnom syndróme,
• ako postupuje pri ženách, ktoré idú na interrupciu bez udania dôvodu. 

pracujete ako psychologička na gynekologicko-pôrodníckej klinike. Ako sa táto práca líši od práce „bežného“ psychológa?

Sama o sebe je táto práca podobná práci „bežného“ psychológa, ale robím podstatne menej diagnostiky, ako som robila na iných pracoviskách a súčasne robím oveľa viac krízovej intervencie a psychoterapie. Najviac sa ale moja práca líši obsahovo, spektrom problémov, s ktorými moje klientky prichádzajú. Jedným zo špecifík je, že pracujem len so ženami. Keď som nastúpila do Fakultnej nemocnice v Trenčíne, robila som len na oddelení, kde som bola k dispozícii pacientkam, ktoré boli aktuálne hospitalizované. Momentálne na tomto oddelení denne strávim štyri až šesť hodín. Po roku sme si s primárom uvedomili, že mnohé pacientky by potrebovali ešte následnú starostlivosť, keďže na oddelení bývajú veľmi krátko. Preto sme sa v spolupráci s Psychiatrickou klinikou dohodli, že budeme poskytovať aj ambulantné psychologické služby, ktoré budú spadať pod ambulanciu klinickej psychológie, ktorú v nemocnici máme.

Vďaka tomuto môžem brať aj pacientky „zvonku“, aj keď v drvivej väčšine sú to pacientky, ktoré u nás boli v minulosti hospitalizované. Psychoterapie im hradí poisťovňa a tiež im viem dať pomerne rýchlo termín. V Trenčíne bol totiž veľký problém s tým, že keď žena potrebovala následnú starostlivosť u ambulantného psychológa, tak dostala termín za dva mesiace a sedenie stálo 30 eur, takže nie pre každú bolo dostupné. Snažíme sa teda šíriť povedomie o tom, že tu som. Práca psychológa na gynekologicko-pôrodníckej klinike je stále pomerne novou záležitosťou, pokiaľ viem, na Slovensku pôsobíme v tomto odvetví len tri psychologičky.

s akými problémami za vami ženy najčastejšie prichádzajú?

Mám pacientky, ktoré sú „šestonedieľky“ – ženy krátko po pôrode. S nimi prichádzam do kontaktu najmä vtedy, ak už v minulosti mali epizódu depresie alebo úzkosti, alebo k nám prichádzajú s už nastavenou liečbou. Pracujem s nimi tak, aby sme predišli relapsu úzkosti, depresie, či rozvinutiu popôrodnej depresie. Taktiež ich edukujem o psychických poruchách a zmenách v psychike, ktoré k tehotenstvu prislúchajú. Ďalšou skupinou sú ženy, ktoré porodia dieťa, ktoré zomrie, alebo zomiera a ženy, ktoré k nám prichádzajú do poradne, alebo priamo k pôrodu a my počas toho zistíme, že dieťa nežije. Taktiež pracujem aj so ženami s rizikovým tehotenstvom, tehotnými s negatívnou prognózou, kedy vieme, že dieťa sa zrejme nenarodí zdravé, alebo sa narodí predčasne a tehotnými s traumatickou skúsenosťou z minulosti. Osobitou kategóriou sú onkogynekologické pacientky a ženy, ktoré prichádzajú na druhotrimestrálnu interrupciu. Prvotrimestrálnych interrupcií je u nás pomerne málo.

s koľkými ženami sa stretnete počas bežného pracovného týždňa?

Ambulantne s ôsmimi až desiatimi a na oddelení ich obvykle býva do 20. Tieto počty vo veľkej miere závisia odo mňa. Za dnešný deň som sa stretla len so štyrmi ženami (rozhovor prebiehal od 12.30, pozn.red.), ale ich osudy boli pomerne ťažké a aj keď by som zvládla sa dnes stretnúť ešte s ďalšími dvoma s tak ťažkými osudmi, nechcela by som sa tomu dobrovoľne vystavovať. Závisí to ale od potreby. Keď viem, že je moja pomoc potrebná, tak sa s nimi stretnem. Najťažších prípadov našťastie nie je až tak veľa. Za rok máme deväť až dvanásť pôrodov detí, ktoré sa narodia mŕtve, dva až tri prípady, kedy by dieťa umrelo pri pôrode, alebo krátko po ňom a interrupcií v druhom trimestri býva do 20. Nie je to nezvládnuteľný nápor, dá sa to nakombinovať tak, aby sa človek úplne nevyčerpal.

dajú sa vaše pacientky nejak typologicky zaradiť? O aké ženy ide?

Približne 50 percent je z vekového rozmedzia 30-45 rokov. Napríklad onkologické pacientky ale aktívne vyhľadávam mladšie. Idem samozrejme aj za staršou pani, ale je iné rozprávať sa s 80 ročnou ženou, ktorej prvýkrát nájdeme karcinóm prsníka a iné s 30 ročnou ženou. Vo všeobecnosti skôr spoluprácu so mnou využívajú tie 30 ročné ako 80 ročné. Nad 60 rokov mám v ambulantnej starostlivosti len jednu pani, na oddelení je ich viac, ale tie následne idú domov, nestretávam sa s nimi dlhodobo.

ako prebieha psychologické sedenie so ženami, u ktorých sa v tehotenstve zistí vývojová alebo genetická porucha plodu?

Hneď ako zistím, že sú prijaté do nemocnice, idem za nimi na izbu. Predstavím sa im a poviem, že budem jedna z osôb, ktoré ich budú týmto procesom sprevádzať. Obecne vždy platí, že keď sa stretnete s človekom, ktorý čelí traumatickej skúsenosti, prvoradé je tohto človeka „ukotviť“, zabezpečiť mu vnútorný pocit bezpečia. Toto z veľkej časti robia naši lekári, no z nejakého dôvodu sa ich ženy na niektoré veci, ktoré sa im možno zdajú malicherné, často boja opýtať, a tak fungujem ako určitý spojovateľ, na ktorého sa môžu obracať s otázkami.