Moc je silné vábenie

tento rok sme oslávili 30. výročie Nežnej revolúcie. Ako ste vnímali oslavy tejto udalosti vy?

Zajac: Bolo to posledné okrúhle výročie, keď ešte žije naša generácia. Nehovorím, že o desať rokov budeme všetci mŕtvi, no niektorí z nás celkom iste. Išlo o výročie, keď sa o Novembri povedalo najviac výmyslov. Ľudská pamäť už nefunguje, ľudia si vymýšľali, že boli tam, kde neboli a naopak, a samozrejme, vymysleli si to tak, aby pritom hrali čo najväčšiu úlohu. Každý z kľúčových ľudí Novembra zrazu túžil byť najväčšou postavou slovenského národa. Prišlo mi to trochu anekdotické. Čo ma však prekvapilo najviac, bolo to, že pri desiatom a dvadsiatom výročí bola spoločnosť rozdelená. Zrejme aj vinou Roberta Fica, ktorý si November nevšimol. Dnes je situácia iná. Slovensko uznalo november ’89 ako najväčšiu udalosť svojich dejín. A tak aj vyzerali štátne oslavy. Nikto nehovoril o Novembri negatívne, čo bolo až prekvapujúce.

Mikloško: Vnímal som to v dvoch rovinách. Tá prvá je medzinárodná. Spolu s Novembrom sa oslavovalo aj 30. výročie pádu Berlínskeho múru, symbolu pádu komunizmu. Nemecký prezident Steinmeier pozval na oslavu prezidentov V4, v rámci čoho položili kvetiny k pamätníku, ktorý tam dala postaviť Nadácia svätého Vojtecha. Slovensko tak bolo vtiahnuté do európskeho diania. To je veľká vec. Čosi podobné sa udialo v Prahe, kde na pozvanie premiéra Babiša prišli všetci štyria premiéri, ktorí boli prítomní aj v Bratislave. Slávilo sa to ako epochálna udalosť nášho priestoru. A to je dobre. To podstatnejšie som zažil na besedách po Slovensku, najmä na školách. Vidím tam silné pokračovanie toho, čo vzniklo po tragickej udalosti vraždy Jána a Martiny. Odvtedy prešiel rok a pol a mladí sú stále otvorení. Vnímam to ako nástup novej generácie. Zdôrazňujem im, že tento nástup sa nesmie premeškať. Veci medzi nebom a zemou sa dejú len raz za desať či dvadsať rokov. Aby si boli vedomí toho, že vývoj udalostí ich volá a že majú nejaké poslanie. 

nemecký prezident Steinmeier povedal, že bez strednej Európy by Berlínsky múr nepadol. Doteraz sa vravelo, že za tým bolo to, že v Rusku bol Gorbačov a perestrojka. Čo táto veta znamená?

Mikloško: Znamená, že Sovieti a vedenie Nemeckej demokratickej rebubliky ustúpili a nezasiahli pri obrovskej demonštrácii v Lipsku, kde bolo pol milióna ľudí, len preto, lebo išlo o kontinuálny proces. Bol to zázračný rok, ktorý vyvracia všetky konšpiračné teórie. Začalo sa to v roku 1989 okrúhlym stolom Solidarity a neskôr prvými poloslobodnými voľbami v Poľsku. Potom Maďari porušili tabu a zorganizovali obrovský pohreb Imreho Nagya, kde rečnil aj Orbán. Potom prišiel exodus východných Nemcov. Jedna udalosť striedala druhú. Vo vystúpeniach zahraničných politikov sa hovorí, že v poslednej fáze bola hlavným spúšťačom Sviečková demonštrácia. Iste, nedá sa porovnať s Maďarskou revolúciou v roku 1956, no už tam sa objavil nenásilný rozmer Nežnej revolúcie. Výrok prezidenta Steinmaiera dokazuje, že Nemci sú krajinou, ktorá vníma strednú Európu. Z úst francúzskeho prezidenta by taká veta nikdy nevyšla, lebo ho to ani nezaujíma. 

Zajac: Platí tiež, že NDR bola v strednej Európe najrigidnejšou krajinou socialistického bloku. Rok 1989 sa začal v Poľsku a Maďarsku, no aj v Pekingu, kde sa rozhodlo o druhej ceste, čo sme si vtedy veľmi neuvedomovali, čiže o ceste násilia a potláčania ľudských slobôd. Kto poznal NDR spred roka 1989, ten si nevedel predstaviť, že ich občania začnú utekať do slobodného sveta cez nás do Maďarska a potom do Rakúska. To sa udialo najmä preto, lebo k tomu pohybu došlo v strednej Európe. Z tohto hľadiska mal prezident Steinmaier úplnú pravdu. Je to voči nám veľmi uznanlivý výrok. Neviem, či ten výrok dostatočne počujeme a uvedomujeme si, čo to reálne znamená. 

Mikloško: Keď hovoríme o Nemecku a V4, pričlenil by som k tomu aj pobaltské krajiny, kde tiež boli v rozhodujúcich chvíľach tí, ktorí predstavovali demokratickú alternatívu. Súvisí to aj s tým, že tieto krajiny patria do západného kresťanstva, ktoré bolo zasiahnuté osvietenstvom a historicky nieslo étos slobody a demokracie. V krajinách, kde vládne ortodoxné kresťanstvo bez osvietenstva, to išlo ťažšie a aj dnes vidíme, že demokracia sa tam rodí len komplikovane. Nehovoriac o krajinách, kde je iné náboženstvo, ako napríklad Azerbajdžan, kde nedošlo k nijakej alternatíve a kde sú stále politickí väzni. 

peter, povedal si, že výročie bolo všeobecne prijaté, no oslavy trochu odlišné. Najprv bola oslava v Redute, na ktorej ste sa aj zúčastnili a neskôr oslava v SND s Babišom a Pellegrinim, ktorá vyznela trochu chladne. Myslíš si, že tí, ktorí boli v Novembri na druhej strane, ako napríklad Babiš, to nasilu oslavovali? 

Zajac: Oslava bola trošku nasilu a aj trošku násilná. Dostal som pozvanie od študentského hnutia na koncert v Redute a a zároveň aj do SND, no nerozmýšľal som ani sekundu a šiel som tam, kde ma to prirodzene ťahalo. Ten chlad je pochopiteľný, no napriek tomu hovorím aj s určitým uznaním, že celá krajina sa dokáže zhodnúť, že niektorá z tých štátnych udalostí je sviatkom všetkých, aj keď Robert Fico robil všetko možné naschvál, aby to tak nebolo. Pre mňa naschvál bolo aj to, čo 17. novembra robila na Námestí SNP opozícia. Bolo to nedôstojné. Využili oslavy, aby sa prekárali v tom, kto je viac zodpovedný za to, že nedošlo k zjednoteniu. Osobitne ma to mrzí najmä pri osobe Róberta Mistríka. Z jeho strany išlo o nedostatok elementárneho úsudku. 

Mikloško: Vláda Smeru musí skončiť, no v opozícii nevidím ľudí, ktorým by som zveril do rúk moc, s výnimkou Andreja Kisku, ktorý vie, čo je štát a diplomacia.

tento rok sa ukazuje, v akom štáte žijeme, ako funguje prokuratúra, súdy, polícia, ako môže mať niekto v rukách generálneho prokurátora. Pocítili sme, že žijeme v štáte, ktorý s novembrom ’89 nemá nič spoločné. Je toto 30. výročie jeho potvrdením či vyvrátením?

Mikloško: Dal by som to do kontextu dvoch-troch posledných rokov. Situácia dozrievala. Voľby do VÚC ukázali, že prichádza zmena. Okrem jedného kraja všetky dostali nových županov. Komunálne voľby posunuli túto vec ešte ďalej. Iste, bol to aj dôsledok tragickej udalosti a demonštrácií Za slušné Slovensko. Prezidentské voľby to dostali ešte ďalej. Dopadli dobre a potvrdili líniu, ktorá sa začala už v roku 2018. No tento rok ukazuje, aké je to všetko komplikované. Nad tým všetkým stojí otáznik, v akom stave je naša opozícia. V dôsledku vraždy sa ukázala aj ničota, ktorá tu zavládla. Tento štát sa dostal na hranicu zrútenia. Toto je rok veľkej pravdy. November ’89 bol okamihom pravdy a udalosťou, ktorá zjednotila celé Slovensko. Táto pravda sa teraz ukázala v celej svojej nahote.

Zajac: Rok 2019 je druhý po vražde Jána a Martiny. Bola to taká strašná vec, že zasahovala aj do roku 2019 a bude zasahovať aj do volieb 2020, čiže do rozhodovania ľudí o tom, akú tu chcú mať vládu. Takú, ktorá dopustí vraždy a ktorá sa na nich aj podieľa? Alebo tu chcú vládu, ktorá vraždenie nedopustí? Je to rozhodovanie, ktoré bude kľúčové. Zodpovedná zmena? Marketéri v Smere sa pomýlili, keď si zvolili toto heslo, lebo tomu nemôžu uveriť ani oni sami. Tých tridsať rokov od Novembra tvorí isté časové okno, v ktorom sa podarila nejaká zmena. Aj keď nie je krásna, táto zmena zatiaľ platí. Ak budeme dostatočne šikovní a rozumní, bude platiť aj v budúcnosti. Táto zmena sa mohla uskutočniť len nenásilne. Za tridsať rokov som od rozličných pseudoradikálov či bývalých priateľov z VPN počúval, že sme boli voči komunistom príliš mierni, že sme mali byť tvrdší. No práve nenásilná zmena znamenala, že nevyprovokovala nijaký veľký revanš. Bola to zároveň ťažká zmena. Nevraždiť komunistov bolo rozumné. Výsledkom síce je, že komunisti sú stále prítomní v rôznych podobách, no všetky násilné revolúcie, či na Ukrajine alebo v Gruzínsku, a to nehovorím o Arabskej jari, sa skončili neúspechom. Nie je to moja osobná, ale historická skúsenosť.

Mikloško: Tiež si myslím, že to nemohlo byť inak, no vyčítam si, že vyšetrovatelia a bachari z 50. rokov, ktorí boli absolútni cynici a robili nadprácu, mali byť postavení pred súd a braní na zodpovednosť. Dnes sa na veci pozeráme s odstupom a hodnotíme. Rok 2019 otvoril jeden zaujímavý problém. Katolíckeho kňaza Václava Malého sa pýtali, či odpustil svojim trýzniteľom. Povedal, že ako kresťan im odpustil, no stále vidí problém v tom, že títo ľudia nikdy nepovedali prepáčte, pochybili sme, odpustite nám. Toto otvára problém, ktorý pred nami stojí a neviem ho celkom uchopiť. Keď som bol chlapec a urobil som niečo zlé, mama ma viedla k tomu, aby som sa ospravedlnil. Keď som to neurobil, na druhý deň sa mi omnoho ťažšie vyrovnávalo so svojou chybou. Ide o zvláštne, až mystické tajomstvo zla. Títo ľudia sa nikdy neospravedlnili a napáchali tu veľa zla. Čo to znamená? To, že zlo tu ostalo zatvrdnuté a mnohé veci sa oň opierajú.