v rozhovore s Petrom Lipom sa dočítate o tom:
- aký bol život bez otca, ktorý sa už po vojne nevrátil
- čo pre neho znamenal rok 1968 a čo po ňom očakával
- prečo bol pre neho November ´89 zázrak a rozdelenie Československa správny krok
- ako bol poslancom za Smer a sklamal sa vo Ficovi
- akú tragédiu podľa neho vykreslila vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej
- aké boli začiatky slovenského džezu a čo prežívali počas prvého ročníka Bratislavských džezových dní
- ako je podľa neho možné zachovať si dobré meno a prečo by ho sám chcel mať
váš otec mal židovský pôvod a zomrel v pracovnom tábore Fürstengrube.
Áno, ten tábor leží asi dvadsať kilometrov severne od Auschwitzu. Otec nevydržal životné a pracovné podmienky, ktoré tam boli. Zomrel zrejme rýchlo. Dostal sa tam v jeseni 1944 a na Vianoce už bol mŕtvy. Na pohľad asi vyzeral ako zdatný pracovník, no nezvládol to.
keď sledujete súčasný nárast extrémizmu a spochybňovanie toho, či vôbec nejaký holokaust bol, ako to na vás vplýva?
Je mi smutno, že sa také názory vôbec zverejňujú, že sa môžu niekomu zapáčiť. Ľudia sú náchylní veriť každému, kto má čo len trochu vodcovskú rétoriku alebo je vodcom zo svojej povahy. Jediné, čo sa s tým dá robiť, je neustále pripomínať fakty a rozprávať o nich, hoci to stojí skutočne veľa síl.
tie reči šíria neraz aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia.
Žiaľ, je to tak, no už ma to neprekvapuje, lebo vnímam rozdiel medzi vzdelaním a inteligenciou. Mať vzdelanie nestačí, to ešte nikoho nespravilo komplexnou osobnosťou.
aké to bolo žiť bez otca?
Mal som rok a pol, keď otec zomrel. Nenosím teda naňho nijakú spomienku, všetko viem len z počutia. Žil som iba s mamou a sestrou. Nejako zvlášť som tým netrpel ani som z toho nemal nijakú traumu. Keď som asi ako päťročný pochopil, že otca nemám, že sa nevrátil z vojny, prinajmenšom navonok som sa s tým zmieril. No ak by som šiel veľmi hlboko do svojich vnútorných pocitov, tak som vždy trochu očakával, že sa ešte vráti.
to znamená, že ste sa s tým až tak nezmierili.
V tom čase sa naozaj vracali z vojny rôzni otcovia rodín. A ja som sa nádejal tiež, že možno aj môj otec sa vráti. My sme totiž o jeho smrti vedeli len nepresne, bol vyhlásený za mŕtveho, nijaké ďalšie podrobnosti sme nepoznali. V tom zmysle mi naozaj chýbal, hoci som to nikdy nijako nedeklamoval ani som nad jeho smrťou netrúchlil. Mal som veľmi rád svoju mamu a bol som spokojný s ňou aj so sestrou.
„Som šťastný človek a chcem urobiť všetko preto, aby toto šťastie vydržalo čo najdlhšie.“
v titulnej piesni na vašom novom albume Dobré meno sa spieva: „Nepozerám sa po vlastných stopách, pozerám sa len dopredu a kráčam.“ Neradi sa dívate do svojej minulosti?
Vždy som sa orientoval skôr dopredu, no čím som starší, tým viac by som si želal opýtať sa mojich rodičov, ktorí už nežijú, na to, ako to vtedy všetko bolo. Tie odpovede už nikdy nedostanem. Týmto chcem poradiť všetkým, ktorí rodičov ešte majú, aby sa ich na to pýtali, kým je čas. Ani nevedia, ako rýchlo bude neskoro. To je môj prípad, vidím nejaké fotografie, no súvislosti už nepoznám, všetko zahalili moje mladé roky a ďalší život. Vždy som sa staral o niečo iné a toto som nepokladal za dôležité. Dnes sa k tomu vraciam. Najmä keď je vonku zlé počasie, dokážem stráviť zavretý pri starých fotografiách aj dva dni.
čím si tieto návraty vysvetľujete?
Život príde k nám, keď sme maličkí, a potom idú roky jeden za druhým, škola, plány, práca. Žijeme intenzívne všeličím a až keď zrazu trochu spomalíme, no iba v myšlienkach, iba v hlave, zrazu zistíme, že existujú aj veci, ktoré by nás mohli zaujímať, no ktoré sme zanedbali.
preskočme teraz niekoľko rokov od vášho detstva k prvému veľkému míľniku vo vašom živote: rok 1968 a všetko predtým a potom. Je to obdobie rámcované vašou prvou kapelou Struny a kapelou Blues Five. No je to aj Pražská jar, okupácia, Palach. Čo to obdobie pre vás znamenalo?
August 1968, to bolo už len seknutie niečoho, čo bolo predtým a čo bolo veľmi dôležité. Predtým to bola veľká eufória, žili sme tu jeden krásny život, ktorý bol zrazu jednoznačnejší než kedykoľvek predtým.
jednoznačnejší?
Áno, lebo predtým sme žili dvojtvárnym životom: jedným súkromným, v myšlienkach a s kamarátmi, a druhým oficiálnym, v ktorom sme si naoko plnili to, čo sa od nás žiadalo. Teda pokiaľ sme neboli revolucionári už od detstva, keď niekto nechcel byť ani len pionier.
ale vy ste revolucionárom nikdy neboli.
Nie, nebol som, hoci vnútri áno, lebo som bol presvedčený, že to, čo sa u nás hovorilo oficiálne, jednoducho nie je pravda. Vedeli sme, že všetko to bola kamufláž, že žijeme v potemkinovskej dedine. No a naraz sa tá dvojznačnosť pominula a život začal byť jednoznačný: odrazu som sa stotožnil s tým, čo píšu v novinách, lebo tam bola pravda, ktorá v nich dovtedy chýbala. Najviac som to vnímal na literatúre a hudbe – bolo to slobodné a tej eufórii sme prepadli.
uverili ste, že to už bude iba lepšie?
Dokonca sme na chvíľu uverili aj Komunistickej strane Československa, že to myslí dobre, lebo Dubček a Smrkovský hovorili tak, ako sme to cítili aj my. Boli sme s nimi zajedno, nie proti nim. Dubček skákal hlavičky v bazéne v Santovke, bolo to úžasné, nikdy predtým sme nič podobné u politikov nevideli. Také silné presakovanie západnej, ale aj východnej kultúry, aké nastalo, sme dovtedy nepoznali. A do tejto eufórie prišiel august a tí sovietski somári nás tu prepadli. To bola veľká tragédia. Keď som sa ráno zobudil, utekal som do obchodu po chlieb zo strachu, že bude vojna.
„Každý umelec musí svoju prácu urobiť tak, aby ľudí presvedčil, že to, čomu sa venuje, je niečo mimoriadne, že to nedokáže hocikto.“
vraj ste sa vtedy rozplakali.
Áno, plakal som. (Ticho.) Bál som sa, cítil som bezmocnosť a strach.
protiví sa vám vojna a konflikty. Ste pacifista?
Myslím, že áno. Áno, som pacifista. No keďže nebezpečenstvo vojny je možné aj dnes, darmo môže byť niekto pacifistom. Keby niekto strieľal po mne a ja by som mal poruke zbraň, asi by som aj ja strieľal po ňom. No vo všeobecnosti zbrane nemám rád.
začiatkom roka 1969 sa v reakcii na okupáciu upálil Jan Palach.
Ten čin bol strašný. Vraveli sme si, že to nie je normálne. Hľadal som v sebe aspoň aké-také argumenty, čo ho mohlo k takému činu priviesť. Tá jeho žertva bola silným symbolom, no pýtam sa sám seba, do akej miery to bolo prospešné a čo tým Palach dosiahol. S tou situáciou sa nedalo pohnúť. Život nám ukázal, že toto je realita, v ktorej budeme musieť žiť.
no paradoxne to bolo aj obdobie, v ktorom ste hudobne prerazili. Reflektovali ste tie udalosti aj vo svojej hudbe?
Nie, klamal by som, keby som tvrdil niečo iné. Skôr sme sa snažili ostať slobodní a môcť si hrať, čo sme chceli. V roku 1968 sme mali skupinu Blues Five, kde so mnou hrala polovica ľudí z Collegium Musicum: Dušan Hájek, Rasťo Vacho, Dušan Valihora a Jaro Filip. V decembri 1968 sme išli do Prahy na 2. československý beatový festival, mali sme veľký úspech s koncertom v Lucerne, stali sme sa objavom festivalu. Jediná možná sloboda vtedy pre nás bola hudba, hudba, hudba. Veď pre ňu nikto z tých, ktorých som vymenoval, nikdy neemigroval. Jeden Američan nám vtedy vo Véčku povedal, že hráme ako Blood, Sweat & Tears. Nikdy sme tú kapelu nepočuli, no brali sme to ako pochvalu.
a keď ste si ich neskôr vypočuli?
No, hrali lepšie. (Smiech.)
v každom prípade, v tých šedých rokoch ste zažívali veľký vzostup. Pohnutá politická situácia na vašu tvorbu nijako nepôsobila?
Vstupom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy sa zmenila len pocitová atmosféra, ale reálna nie. Veci sa nezmenili hneď na druhý deň. Ľudia ešte načierno cestovali, dokonca aj policajti „kolaborovali“, lebo dávali zadarmo víza, pečiatky alebo výjazdné doložky. Až neskôr Husák vyhlásil, že hranice nebudú korzo a postupne sa to všetko začalo normalizovať, ako to komunisti nazývali.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.