Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fotograf a dokumentarista Juraj Mravec: Asi nie sme takí dobrí, ako si o sebe myslíme

.matúš Dávid .rozhovory

„Nemôžeme nechávať ľudí zomierať na našom prahu. Myšlienky ľudskosti treba šíriť ďalej. Ak sa o to nebudeme snažiť, skončí sa to vojnou. Každý bude chcieť pre seba viac, každý bude chcieť niečo iné,“ varuje pred xenofóbiou a hrozbou nacionalizmu oceňovaný slovenský fotograf a kameraman Juraj Mravec.

Fotograf a dokumentarista Juraj Mravec: Asi nie sme takí dobrí, ako si o sebe myslíme Juraj Mravec

v rozhovore s autorom dokumentárnych filmov Jurajom Mravcom nájdete jeho autorské fotografie z Iraku a Ukrajiny, videá či podcasty relácie .glóbus a dočítate sa:

  • o čom je jeho nový film Stratený domov
  • prečo sa rozhodol nakrúcať bitku o iracký Mosul
  • ako si získal dôveru slovenských záchranárov
  • čo hovorí na politiku Andreja Danka a jemu podobných
  • ako ho podporujú rodičia, ktorí sú známi novinári
  • aké má plány do budúcna

v jednom z rozhovorov o vašej novej dokumentárnej snímke ste povedali, že vám nakrúcanie tohto filmu doslova zmenilo život. V čom?

V našich zemepisných šírkach človek nikdy nezažije to, čo ho postretne, keď sa rozhodne odísť do Iraku a rok nakrúcať finálnu bitku proti teroristom z organizácie Islamský štát.

Tam jednoducho uvidí veci, ktoré ho veľmi zasiahnu a ktoré ďalej formujú jeho osobnosť. Bol som s takouto situáciou priamo konfrontovaný a práve to mi zmenilo život.

o čom je film Stratený domov?

Je o tom, ako byť šťastný. A tiež o tom, ako urobiť v správny čas správne rozhodnutia, ktoré urobiť treba, aby ste sa mohli cítiť v živote naplnený.

„Ak si ľudia pozrú ten film, možno zmenia svoj názor na utečencov z Blízkeho východu.“

keď džihádisti z Islamského štátu v roku 2014 dobyli rozsiahle územia v Iraku a Sýrii, vyhlásili samozvaný kalifát plný teroru. V rovnakom čase sa začala veľká migračná kríza, ľudia z Iraku a Sýrie utekali pred boji do Európy. Čo konkrétne vás motivovalo nakrútiť o tom nový film?

Na Blízky východ som odišiel preto, aby som to mohol sprostredkovať slovenskému divákovi. Bola pre mňa absolútne neprijateľná xenofóbia, ktorá zachvátila Európu. Môžeme povedať, že migračná kríza vyformovala politickú mapu súčasnej Európy.

Nevedel som sa s tým stotožniť a chcel som prispieť k tomu, aby sa zmenila verejná mienka. Myslím si, že ak si ľudia pozrú ten film, môžu zmeniť svoj názor na utečencov z Blízkeho východu.

prečo si to myslíte?

Pretože uvidia skutočných ľudí, ktorí chcú žiť normálny život a chcú, aby ich deti boli šťastné. Veď to je absolútne prirodzená túžba každého človeka, ktorý žije na Zemi.

A je úplne jedno či pochádza z Afriky, Blízkeho východu, Ázie alebo Európy. Všetci tu žijeme spolu, sme na jednej planéte.

Juraj Mravec

ako ste sa dostali do Iraku a kam smerovali vaše prvé kroky?

Pôvodne som chcel ísť do Sýrie, pretože som chcel primárne reflektovať utečeneckú krízu. Lenže v tom čase sa už do Sýrie nedalo dostať z Iraku ani Turecka. Zároveň som si uvedomil, že k migračnej kríze na Blízkom východe prispela najmä teroristická organizácia Islamský štát.

Najväčšie zločiny pritom spáchala na území Iraku, a tak som sa rozhodol, že zostanem tam. V júni 2016 som tam strávil pár týždňov spolu s kamarátom, fotografom a dokumentaristom Jánom Husárom.

Cestovali sme do oblasti Sindžár, dlhodobo obývanej menšinou jezídov. Na tejto minorite spáchal Daíš genocídu, pretože pre extrémistických, fundamentalistických islamistov sú jezídovia uctievači diabla.

„Nakrúcanie v Iraku trvalo rok a podarilo sa nám zozbierať asi 120 hodín filmového materiálu.“

My sme do oblasti prišli niekoľko mesiacov po jej oslobodení spod nadvlády džihádistov, nad Sindžárom ešte lietali spojenecké stíhačky a okolie kontrolovalo niekoľko frakcií rôznych armád, prevažne kurdských. Postupne sa tam vracali aj obyvatelia, no v júni 2016 žilo v priľahlom zbombardovanom meste len asi päť rodín.

koľko filmového materiálu ste si priniesli na Slovensko?

Celé nakrúcanie trvalo rok. V Iraku som mohol byť zakaždým najdlhšie mesiac, potom som sa musel na chvíľu vrátiť domov na Slovensko a zas vycestovať do Iraku. Takto tam bol obmedzený pobyt cudzincov. Nakrútiť sa nám podarilo asi 120 hodín materiálu.

Juraj Mravec
Pozrite si aj krátku ukážku z nového filmu Juraja Mravca s názvom Stratený domov:

zaujíma ma to aj preto, že film Stratený domov trvá menej ako hodinu a pol. Podľa akého kľúča ste vyberali zábery?

Bola to veľká a náročná selekcia, ktorú som nerobil sám. Bol to už môj druhý filmový projekt, na ktorom som pracoval so strihačom Petrom Morávkom. 

Dôverujem mu ako človeku, ktorý sa rozumie strihovej skladbe ale najmä, ktorému záleží na našich projektoch a dáva do nich všetko. Veľmi nám pomáhali aj dramaturgovia, Maroš Šlapeta a Ondrej Starinský. Film sme strihali rok.

ako ste pristupovali k extrémnym scénam, obrazom smrti či krviprelievania?

Treba k tomu pristupovať s citom a stanoviť si hneď na začiatku, čo chceme filmom povedať. Dramaturgia, samozrejme, tiež ovplyvňuje výber záberov. 

Drastických sme sme mali nakrútených veľmi veľa, ale vo finálnej verzii podľa mňa vôbec nie sú. Diváci sú však rôzni a veľmi odlišne vnímajú to, čo je drastické a čo ešte nie.

„Nebol môj cieľ, aby ľudia utekali z kinosál, pretože videli, ako z brucha malého dievčatka vytekajú črevá.“

ako to myslíte?

Niektorí ľudia, ktorí už film videli, mi hovorili, že je veľmi naturalistický. Ja však nemám ten pocit. Je zaujímavé, že pri hranom filme so špičkovo urobenými drastickými zábermi majú ľudia tendenciu hovoriť, ako verne to bolo nakrútené. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite