Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Miro Šatan: Chcem víziu na 10 rokov

.štefan Hríb .rozhovory

Náš hokej stojí pred ďalším zlomovým rozhodnutím – či pokračovať v moderných zmenách a s kým. Na post šéfa zväzu po Martinovi Kohútovi kandiduje Miroslav Šatan.

Miro Šatan: Chcem víziu na 10 rokov JOZEF JAKUBCO/SME/PROFIMEDIA

za dva roky, odkedy nastúpila do vedenia hokeja zlatá generácia, sme zaznamenali viacero progresov. V slovenskej lige už nie sú dlhy, zlepšuje sa systém hry, reprezentácia hrala pekný hokej. Dala sa teda čakať kontinuita. Ale Martin Kohút bude kandidovať do výkonného výboru a na post prezidenta kandiduje Miro Šatan. Miro, čo sa stalo? 

Miroslav Šatan: To je skôr otázka na Martina. Veľa ľudí v zväze bolo pripravených na to, že bude pokračovať aktuálna zostava. Nenašli sme kandidáta, ktorý by Martina nahradil, preto som sa po extenzívnych diskusiách rozhodol, že budem kandidovať. Aby sme nestratili to, čo sa za posledné roky urobilo. 

tak teda Martin, po dvoch rokoch upratovania v hokeji je trochu prekvapením, že nekandidujete. 

Martin Kohút: Pred troma rokmi som išiel do volieb nie preto, aby som bol prezident, ale aby som v hokeji upratal. Dnes si myslím, že je správne riešenie, aby Miro prevzal štafetu a aby bol vzorom pre ľudí v slovenskom hokeji. To, čo som o ňom počul ako o hráčovi, som na ňom spoznal za tie dva roky aj ako o človeku. Je to správna osoba na túto pozíciu. 

zvyčajne, keď politici získajú nejakú pozíciu, vzdávajú sa jej len veľmi ťažko. Bolo to v prípade prezidenta zväzu ľahšie? 

MK: Mojím cieľom bolo urobiť poriadok, zlepšiť finančnú situáciu a nastaviť lepšie vzťahy, pretože atmosféra v hokeji nebola dobrá. Dnes je situácia stabilizovaná. A vytvorila sa skupina ľudí, ktorá už nechce žiť z toho, čo bolo, ale chce sa učiť nové veci. V tejto chvíli som považoval môj krok za to najlepšie, čo môžem pre slovenský hokej urobiť. 

my fanúšikovia sme ťa, Miro, poznali ako rozdielového hráča. To sú hráči, ktorí chcú a vedia vyhrať. Tak som vnímal aj tvoju rolu ako generálneho manažéra – nešlo o funkciu, chcel si niečo spraviť, dať ten „gól”. Platí to aj pre kandidatúru na prezidenta slovenského hokeja? 

MŠ: Platí. Vždy, keď som bol súčasťou tímu, chcel som mu odovzdať čo najviac. Ak ma kluby zvolia za lídra, bude to platiť aj ďalej. 

čo by bol ten gól? Čo máš pred očami? 

MŠ: Potrebujeme dlhodobú jednotnú víziu. Ak voľby dopadnú úspešne, chcel by som obísť všetky kluby a komunikovať o ich problémoch a o tom, ako im môže zväz pomôcť. Spolu s nimi by som chcel kreovať víziu tak, aby s ňou mohli všetci súhlasiť. Slovensko potrebuje po rokoch svárov v prvom rade jednotu – pred verejnosťou, rodičmi, sponzormi aj pred samotnými hráčmi. Aby sme spolu ukázali, že sme sa dohodli na vízii na desať rokov. Majstrovstvá sveta boli pozitívnym zábleskom, ale je to stále práca na veľa rokov. Práve kluby budú kľúčové, pretože najviac práce môžu spraviť ony. Nikto od stola vo zväze hokej nezmení. V kluboch máme stále veľa zapálených ľudí, ktorí však pracujú v kritických podmienkach. Hlavnou úlohou je teda pomôcť im – dať im kvalitnejších ľudí, pomôcť s informáciami, vytvoriť lepšiu infraštruktúru.

pomoc si často na Slovensku preložíme iba tak, že ide o peniaze. Keď sa Martin Kohút dostal do vedenia zväzu, sľúbil, že zabezpečí prísun peňazí. Myslím, že sa to podarilo. Je to tak, Martin? 

MK: Dnes do klubov odchádza niekoľkonásobne viac peňazí. Je to však najmä o tom, že nečakáme s natiahnutou rukou na štát, ale získali sme veľa komerčných príjmov a veľkých partnerov. Zostali aj partneri ako Orange či Škoda, ktorí už uvažovali o odchode. Myslím, že sme na dobrej ceste. 

staré myslenie je: buď prezident a zabezpeč nám znovu viac peňazí. Ale toto asi nie je tvoj cieľ, Miro. 

MŠ: Martin za posledné roky zabezpečil, aby sa priame dotácie od zväzu naozaj zvýšili. Kluby dnes majú viac peňazí, a teraz je kľúčové, aby mali zapálených ľudí a trénerov, ktorí zavádzajú moderné prvky do svojho klubu. Nestačí len zmena, ktorú Craig Ramsay so svojim tímom priniesli do reprezentačného mužstva. Potrebujeme, aby taká zmena nastala aj v kluboch. 

„Slovensko potrebuje po rokoch svárov konečne jednotu a spoločnú víziu.“

pred dvoma rokmi ste angažovali Fína Jukku Tiikkaju, ktorý mal na starosti vytvorenie systému hry. Odchádza? 

MŠ: Premýšľa o tom, že sa vráti naspäť do Fínska, ale spolupráca s ním je stále otvorená. Nebude už, ako doteraz, každý deň na zväze, ale chceli by sme, aby aj naďalej pomáhal našej metodike. 

keď hovoríš, že by si chcel klubom pomôcť s kvalitnými ľuďmi či školeniami, súvisí to s modernejším systémom hry? 

MŠ: To je len jedna časť. Tú priniesol najmä Craig Ramsay do našej reprezentácie. Jukka prišiel kvôli systému výchovy mládeže. V akom veku začať pracovať s deťmi, ako s nimi hrať, ako ich motivovať tak, aby sa samy chceli zdokonaľovať a nie iba vtedy, keď sa na nich tréner pozerá. Dôležité je zmeniť hokejovú výchovu do pätnásť rokov.

poznáme slovenskú mentalitu. Občas si povieme: čo nám bude nejaký Fín, Kanaďan či Američan hovoriť, aký máme hrať hokej. My to vieme, veď sme majstri sveta. Podarilo sa to za posledné roky trochu pootočiť? 

MŠ: Postupne nám percentuálne číslo rastie, ale zatiaľ veľmi pomaly. Sú kluby, najmä tie menšie, ktoré vnímajú pozitívne naše aktivity, pýtajú si viac informácií a chcú sa učiť. To by som odhadol na 20 percent. Ďalších 20 percent má už zaužívaný spôsob práce a najradšej by ho cyklicky robili aj naďalej. Neuvedomujú si, že s týmto cyklom vyrobíme len to, čo sme vyrobili doteraz. 

a tých zvyšných 60 percent klubov? 

MŠ: V angličtine je výraz sitting on the fence – sedia na plote a jednu nohu majú na jednej, druhú na druhej strane. Čakajú, kam začnú schádzať ostatní, aby tam zišli aj oni. Práve súboj o ich hlavy je kľúčový. Aby si všetci uvedomili, že aj my Slováci chceme hrať svetový hokej. Najlepšou reklamou bolo predstavenie nového štýlu na majstrovstvách sveta. Verejnosť ani nečakala, ako dobre mužstvo hralo a aké výsledky dosiahlo. 

pod lampou mávame občas vedcov, ktorí sa vrátili zo Západu. Sťažujú sa, že prišli, aby pomohli slovenskej vede, ale zažívajú prekážky. Potom premýšľajú, či bolo správne, že sa vrátili. Vy zo zlatej generácie ste hrali na najvyššej úrovni v NHL, máte jasno v tom, ako vyzerá dobrý hokej. A potom prídete do Detvy a musíte presviedčať vedenie klubu o tom, čo by bolo dobré. Neskončí sa to po troch rokoch tak, že si povieš: Prečo som nešiel robiť generálneho manažéra do Buffala? 

MŠ: Treba sa o zmenu pokúsiť. Dá sa to, ak sa s ľuďmi komunikuje. Sám som sa o tom presvedčil v rôznych komisiách mládeže, výkonnom výbore či v Rade strategického rozvoja – všade treba diskutovať. Aj keď sú občas ľudia na začiatku negatívni, po čase pochopia náš názor. To sa za posledné roky stalo viackrát. Verím, že treba trpezlivo pracovať, nehádať sa a nevytvárať konflikty. 

keď si sa vrátil do slovenského hokeja, tvojím heslom bolo: Dajme si amnestiu, zabudnime na spory. Máš za tie dva roky pocit, že na to ľudia reagovali pozitívne? 

MŠ: Amnestiu som myslel v súvislosti s reprezentáciou. Niektorí hráči nechceli pre rôzne spory reprezentovať. My sme začali s Craigom Ramsaym od bodu nula, nepozerali sme sa na žiadne konflikty. Tímy sa skladali podľa výkonnosti. To sa podarilo.

JOZEF JAKUBČO/SME/PROFIMEDIA

náš milovaný Libor Hudáček, s ktorým si ty, Miro, hral v jednom útoku za Slovan, povedal, že my hráme ako Slováci a síce sme nerobili to, čo povedal tréner, ale potešili sme divákov. Boris Valábik potom povedal, že uňho by taký hráč skončil. Neskončil? 

MŠ: Libora poznám a keď som čítal jeho vyhlásenie, dvakrát sa mi pretočili oči. Myslím, že si iba neuvedomuje, aký dosah môžu mať jeho slová. Nemyslel to ako vzburu proti trénerovi. Snažil sa len novinárovi vysvetliť, že nám ide ťažko poslúchať trénera a hrať jeho systém, keď sme Slováci a robíme si, čo chceme. Vypálilo to zle. 

Bavili sme sa s ním o tom, bol z toho v šoku. Povedali sme mu, aby vyjadrenie pre médiá upravil, on však potom nechtiac narobil ešte viac škody. Tak sme mu povedali: Libor, ty radšej prejdi cez zónu a nezastavuj sa pri novinároch. A naozaj to pri ďalšom zápase tak urobil. Keby sme verili, že to myslí zle, v tej chvíli by naozaj skončil. Dlho sme sa o tom aj v tíme bavili. Pri rozhodovaní pomohla aj moja skúsenosť s Liborom v Slovane. Poznám ho ako hráča a viem, že to nemyslel ako vzburu, bola to neuváženosť. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite