začnime predložkou, konkrétne predložkou von (po slovensky z) vo vašom mene. Znamená to šľachtický titul?
Áno, naša rodina dokonca patrí k tým starším, zdokumentovaná je už od 13. storočia. Od roku 1612 máme aj vlastné rodinné sídlo, zámok Demerthin. Teda, mali sme – po druhej svetovej vojne nám ho skonfiškovali. Je to blízko Berlína, smerom na Hamburg, a dnes sa ten zámok dá kúpiť za jedno euro. Okrem toho jedného eura však musíte mať dosť veľa peňazí na rekonštrukciu a údržbu.
je pre dieťa zo šľachtickej rodiny bežná inklinácia k prírodným vedám?
Hlavnými povolaniami v šľachtických rodinách boli poľnohospodárske a vojenské povolania. Ale posun k prírodným vedám sa u nás začal už v generácii našich rodičov. Moja mama sa aktívne venovala výskumu, jej cieľom bolo vyšľachtiť zemiaky bez šupky. Moji súrodenci ani ja sme už nešli cestou typických šľachtických povolaní. Jeden z mojich bratov je tiež prírodovedec, druhý je učiteľ, sestra pracuje v sociálnej oblasti.
detstvo v povojnovom Nemecku sa zrejme ani trochu nepodobalo na to, ako si predstavujeme detstvo malých šľachticov. Boli to veľmi ťažké časy?
Mal som to najkrajšie detstvo, aké som len mohol zažiť. Narodil som sa síce v roku 1943, takže som zažil časy, keď sme museli utekať, ale na tie si nepamätám. Pamätám si už len na lepšie časy, ktoré sa potom neustále zlepšovali.
a záujem o vedu vznikol kedy?
Keď som mal štyri alebo päť rokov, vedel som už počítať objem valca. Môj otec bol lesník a objem valca používal pri počítaní objemu dreva. Naučil ma to a ja som to pre neho počítal, čím som sa zdokonaľoval v počtárskych schopnostiach. Pamätám sa, že za každú stranu čísiel, ktoré som pre neho sčítal, mi dal päť fenigov.
začalo sa to teda záujmom o aritmetiku, z ktorého sa neskôr vyvinul záujem o celú matematiku?
Áno. Na škole sme mali dobrého učiteľa matematiky, ktorý ju pre nás vedel urobiť zábavnou. A to až tak, že som sa rozhodol študovať ju na univerzite. Lenže tam od nás žiadali, aby sme zabudli všetko to zábavné, čo sme sa naučili, a začali nás to učiť inak – spôsobom, ktorý mi pripadal príliš suchý. A tak som sa po prvom ročníku, keď sme si mali vybrať medzi matematikou a fyzikou, rozhodol pre štúdium fyziky.
Zakladný výskum je v konečnom dôsledku veľmi praktická záležitosť.
pre človeka, ktorého privedie k fyzike primárny záujem o matematiku, je asi najprirodzenejšie skončiť pri teoretickej fyzike. Vy ste sa však stali experimentálnym fyzikom. Prečo?
V tom čase sa začala éra polovodičov a laserov, tieto veci ma fascinovali. Študoval som v Braunsweigu, kde je sídlo Nemeckého metrologického inštitútu. Počas jedného semestra som tam pracoval a prišiel som do kontaktu s modernými meracími prístrojmi. A to bol začiatok mojej experimentálnej kariéry.
to je zvláštne. Vedel som, že váš objav kvantového Hallovho javu hrá mimoriadne dôležitú úlohu v metrológii, čiže vo vede o presných meraniach a meracích štandardoch. V súčasnosti ide napríklad o novú definíciu kilogramu, ktorá vstupuje v týchto dňoch do platnosti. Nevedel som však, že vaša cesta k experimentálnej fyzike sa začala pri metrológii.
Nielen to. Nejakou zhodou okolností sa metrológia objavuje v celej mojej kariére. Ako príklad spomeniem svoju habilitačnú prednášku z roku 1978. Uchádzač o profesúru musí vždy ponúknuť tri témy a fakulta vyberie jednu z nich, ktorú potom musí uchádzač v limite 45 minút prednášať. Jedna z tém, ktorú som ponúkol, bola metrologická a fakulta vybrala práve tú. Pamätám sa, že som si tam vtedy zobral atómové hodiny, aby mi merali čas, a skončil som na sekundu presne. A keď profesori a dekan videli, ako viem dodržať čas, tak si zrejme povedali, že môžem byť profesor. (Smiech.)
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.