pred štyrmi rokmi si prišiel do vedenia slovenskej ligy a tvrdil si, že dokážeš nielen zvýšiť návštevnosť zápasov, ale upraviť aj marketing tak, aby bolo v hokeji viac peňazí a aj viac kvality. Môj pocit je, že zvýšiť poznateľnosť hokejovej ligy sa ti podarilo. Hovoria o tom aj čísla?
Áno. Na konci dňa je to však hlavne práca jednotlivých klubov. Tie urobia všetku športovú prácu a ja tomu pridávam len „šľahačku“ a snažím sa to celé zobchodovať a komunikovať tak, aby si fanúšikovia zvykli a vnímali ligu aj podvedome. Keď hovoríme o číslach, sledujeme hlavne návštevnosť zápasov a potom ich sledovanie v televízii. S návštevnosťou je to relatívne, pretože súťaž sa mení. V čerstvo ukončenej sezóne sme mali dvoch zahraničných účastníkov, tímov teda bolo viac a čísla návštevnosti sa výrazne zdvihli. Predali sme vyše 724-tisíc lístkov. Priemer návštevnosti zápasov v základnej časti nám oproti minulej sezóne mierne klesol. Stalo sa to však z objektívnych dôvodov, museli sme totiž upraviť hrací kalendár tak, aby sme sa prispôsobili majstrovstvám sveta. Veľa zápasov sme hrali v strede týždňa, čo nie je v sociálnych návykoch fanúšikov úplne optimálne. Televízne čísla boli výborné, opäť sme rástli – v základnej časti aj v play-off. Najviac som však hrdý na vnútorné fungovanie. Pred štyrmi rokmi sa bežne stávalo, že chalani nedostávali výplaty, kluby boli zadlžené. Dnes to už nie je téma, podarilo sa nám nastaviť stabilné prostredie, aj keď cesta k tomu bolela.
hokejovým majstrom je Banská Bystrica, druhým finalistom bola Nitra. Aký je tvoj základný dojem z finále?
Finále prinieslo skvelé zápasy, beriem to ako fantastické divadlo a neskutočnú reklamu na ligu. Odohralo sa síce len päť zápasov a v rámci žartu hovorím, že ak by mi chceli dať darček, chcel by som sedemzápasovú sériu. Ale aj tých päť duelov malo vysokú úroveň, hodnú finále.
sledoval som zápasy play-off, napríklad zaujímavú a aj dosť tvrdú sériu medzi Trenčínom a Nitrou. Môj celkový dojem je, že to bol dobrý hokej, porovnateľný s českou ligou.
Páči sa mi, ako naše kluby idú do živelnosti, teda pracujú na tom, aby bol ich štýl hry rýchly a nebol pretaktizovaný. Kluby zistili, že fanúšikovia majú oveľa radšej, keď sa hrá agresívne hore-dolu a aj keď sa prehrá, svoj tím vytlieskajú.
súvisí to so smerom, ktorým sa vybrala naša reprezentácia, teda so štýlom Craiga Ramsayho?
Je to zaujímavé, lebo si všímam, že jednotlivé kluby, ale aj reprezentačné výbery vrátane mladších kategórií „obkukávajú“, čo funguje a čo nefunguje na hre jednotlivých tímov. Preto sa štýl nášho hokeja dosť zjednocuje.
ako dopadol experiment s prijatím dvoch maďarských klubov do našej ligy?
Pripravovali sme sa na to dva a pol roka, aby sme nezostali uzavretí pred okolitým svetom. Výsledok je, že po začiatočných rozpakoch už nikto oprávnenosť tohto kroku nespochybňuje. Každý uvažuje, ako sa maďarské kluby budú v budúcnosti pohybovať v tabuľke. Po počiatočnom šoku z novej súťaže sa zlepšovali a v budúcnosti by mohli hrať aj o vyššie priečky. Tento krok sme však vyhodnotili ako pozitívny a navyše nám maďarské kluby robia neskutočne dobrú reklamu v zahraničí. Predtým totiž Maďari spolupracovali s rakúskou ligou a pozerali sa na nás trochu ako na tých, na ktorých sa nedá úplne spoľahnúť a chýba im disciplína. Po prvej sezóne nás však všade chvália, čo nám robí skvelú reklamu na medzinárodnej úrovni.
dlhé roky sa hráčom z našej ligy len výnimočne darilo dostať do reprezentácie. Keď som sa teraz pozeral na dvoch mladých hráčov Nitry, Samuela Bučeka a Róberta Lantošiho, vyslovene som sa tešil na to, čo na ľade vymyslia. Tak som sa kedysi pozeral na naše hokejové legendy, ako boli bratia Šťastní. Toto je trend, alebo skôr ide o nitriansky zázrak?
Nitre sa v posledných rokoch darilo pravidelnejšie vychovať chlapcov, ktorí sa potom výrazne presadili, napríklad Michal Krištof, ktorý hrá vynikajúco v play-off fínskej ligy za Kärpät Oulu. Alebo Matej Paulovič. Trenčanom sa takto vydaril mladý Marek Hecl či Boris Sádecký.
keď som sa pred dvoma rokmi na jednom reprezentačnom tréningu pri pohľade na týchto mladých chlapcov pýtal Mira Šatana, ktorý z nich môže byť neskôr na takej úrovni, ako bol on, diplomaticky mi odpovedal, že to závisí to len od nich. Títo dvaja Nitrania majú taký talent?
Majú, obidvaja sú v niečom výnimoční a majú predpoklady na to, aby sa stali profesionálnymi hokejistami na najvyššej európskej a možno aj svetovej úrovni. Nástroje na to majú a bude záležať na mnohých veciach, či sa im to podarí.
„Meradlom úspešnosti v žiadnom prípade nemôže byť to, koľko superhviezd máme v NHL.“
vieš povedať aj pár ďalších mien podobne talentovaných mladých hokejistov z našej ligy?
Jasné, vidím tam tento rok šesť-sedem chalanov, ktorí dostanú ponuky zo zahraničia. Nechcem ich teraz konkrétne menovať, aby som nespôsobil paniku v kluboch, z ktorých budú prestupovať.
pýtam sa preto, lebo kedysi, za vašich čias, sme mali hviezdnu reprezentáciu. Potom tam vzniklo nejaké vákuum a na najvyššej úrovni sme mali čoraz menej hráčov. Neviem, či teraz niekoho takého vôbec máme. Zdeno Chára je už starší, Gáborík nehráva... Vznikla obava, že už nebudeme mať hráčov tohto rangu a budeme slabá hokejová krajina. Začína sa to meniť?
Nechcem teraz nikoho uraziť ani pochváliť, ale keď sa bavíme o hráčoch typu Hossa, Pálffy, Demitra, Bondra, Šatan, tak oni sa nestali superhviezdami vďaka systému výchovy, ale napriek akémukoľvek systému. Boli takí výnimoční, že by v akomkoľvek solídnom systéme tak vynikli. Sú to prosto výnimočné typy. Teraz je takýchto typov menej a hlavne je oveľa väčšia konkurencia. Meradlom úspešnosti výchovy hokejistov teda v žiadnom prípade nemôže byť to, koľko superhviezd máme v NHL, ale koľko kvalitných hráčov dokážeme vychovať, povedzme, na úroveň reprezentácie. Možno sa nám už žiadny Hossa či Gáborík nepodaria, ale s tým nič nespravíme, sú to výnimočné typy hráčov. Možno sa o rok narodia piati takí, ale možno desať rokov ani jeden.