Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odovzdávam štafetu

.matúš Dávid .rozhovory

Z okupovaného Československa odísť nechcel, no cítil sa ako v klietke, a tak hľadal únik. Vždy veril v génia Slovákov, no bolí ho pohľad na rozkradnutú krajinu. Nádej vidí v mladých ľuďoch, ktorí ožili a majú víziu. Evanjelický farár, publicista a režisér Dušan Tóth z Toronta.

Odovzdávam štafetu BORIS NÉMETH

prvýkrát sme sa stretli v bratislavskom Divadle GUnaGU na inscenácii Horúce leto 68. Obaja sme tam prišli ako diváci. Počas predstavenia som si však uvedomil, že tá hra je aj o vás. Videli ste ju vtedy po prvý raz?

Áno a bol som dojatý. Plakal som a smial sa cez slzy. Úžasne som si to užíval. Predstavenie bolo vtipné, no zároveň aj veľmi hlboké. Zasiahlo moje vnútro a oživilo spomienky na obdobie spred päťdesiatich rokov.

v bravúrne napísanej hre utekajú z okupovaného Československa tri ženy a hľadajú slobodu. Herečka Zuzana Kronerová stvárňuje jednu z hrdiniek, pani Eriku, manželku evanjelického farára. Autor netají, že sa inšpiroval práve vaším životným príbehom. Ktorá časť hry vás najviac zasiahla?

Najsilnejší bol moment, keď sa hovorilo o mojom stretnutí s prednostom pre veci cirkevné na povereníctve kultúry a následnom nevysvätení za kňaza. Vtedy sa mi zrútil celý svet. Skončil som teológiu, bol som pripravený obrátiť svet svojou vierou a svedectvom, no všetko sa mi zrútilo ako domček z karát. Keď som to videl na javisku, tak ma to dojalo, že som až nahlas zakvílil. 

divákov zasa dojalo, keď vás na konci hry režisér Viliam Klimáček predstavil publiku a herečka Gabriela Dzuríková vás od radosti vyobjímala. Čo ste si s autorom inscenácie povedali v zákulisí?

Tiež sme sa objali. Poznáme sa totiž už dlhšie a musím povedať, že Viliam Klimáček je geniálny režisér. V divadle vie šikovne striedať vážne situácie s ľahšími či vtipnými momentmi, pri ktorých si divák oddýchne. Hra Horúce leto 68 vychádza z rovnomenného Klimáčkovho románu, pôvodnú hru na túto tému však napísal pre Torontské slovenské divadlo. Režíroval som ju pri príležitosti 40. výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a so súborom sme potom absolvovali aj malé turné po slovenských divadlách.

spomedzi „osmičkových“ míľnikov sa vám stal osudným rok 1968. Mňa však najskôr zaujíma, čo mu vo vašom prípade predchádzalo. Ako sa vám žilo posledné roky pred emigráciou?

Teológiu som ukončil kaplánskou skúškou v roku 1961 a mal som byť ordinovaný v Modre. To mi však nebolo umožnené a do týždňa som dostal povolávací rozkaz. Na vojenskej službe som bol dva roky a keď som sa z nej vrátil, hľadal som si nejaké zamestnanie. Neúspešne. Manželka však našla inzerát, že na VŠMU ešte hľadajú herecké talenty v rámci dodatočných skúšok. Zhodou okolností ma prijali, a to do ročníka pod vedením Ladislava Chudíka. Čuduj sa svete, herectvo som aj dokončil. Popri štúdiu som čítaval správy v rozhlase, aby som si privyrobil, no a v štvrtom ročníku som už bol redaktorom v rozhlasovom Dobrom ráne. 

aká bola vtedy v rozhlase atmosféra? Cítili ste uvoľnenie pomerov?

Keď sa stal Alexander Dubček prvým tajomníkom ÚV KSČ, nastal odmäk. Mohol som dokonca navštíviť komunistické sanatórium. Zaujímalo ma, ako títo ľudia zomierajú, chcel som s nimi robiť rozhovory o smrti. Ak teda neexistuje Boh, ako to s nimi je? Kam odídu? Tie sanatóriá boli, mimochodom, pomerne prepychové, ale už samotná skutočnosť, že som sa tam ako novinár mohol dostať, bola úžasná.

čo sa vám ešte podarilo zistiť?

To už boli iní komunisti, pretože to boli zomierajúci komunisti. Niektorí veľmi úprimne a v slzách vyznali, že tu niečo predsa len musí existovať. Nevedeli si to predstaviť, ale priznali, že ten život nejakým spôsobom musí pokračovať aj po smrti. Nevedeli v akej forme, ale to som, samozrejme, nevedel ani ja. Keď som im však nepriamo šuchol pod kožu nádej, nejakým spôsobom ich to upokojilo.

mohli ste tie reportáže zo sanatória bez problémov odvysielať?

Niektoré veci sa mi podarilo prepašovať do vysielania, ale nehovorili sme tam o Bohu ani viere, skôr o konci života. Nechal som však hovoriť ich, ja som iba nastolil otázku. Tie odpovede však boli ako zrnká nádeje a ja som bol šťastný, že sa nad tým ľudia aspoň zamysleli.

„Nikto sa nenarodil múdry, ale kto má oduševnenie a cieľ, nádej mu bude motorom.“

ako si spomínate na noc z 20. na 21. augusta 1968, keď do Bratislavy vtrhli cudzie vojská?

Práve mi končil mesačný zákaz vysielať naživo v Dobrom ráne. Dištanc som dostal za to, že som si údajne dovolil vo vysielaní kritizovať vtedajšieho dekana Lekárskej fakulty UK v Bratislave a vplyvného člena vedenia KSS. Ja som však iba spracoval anketu zo študentskej demonštrácie. Kukura sa prišiel do rozhlasu sťažovať a chcel, aby ma vyhodili. Našťastie to neurobili. V osudný deň som mal mať prvú riadnu reláciu po uplynutí trestu. Krátko po polnoci mi však zazvonil telefón.

kto vám telefonoval?

Myslel som si, že volá vrátnik z rozhlasu, ktorý sa zase opil a chce sa uistiť, či mi má na štvrtú hodinu ráno poslať auto. Bola to však suseda, ktorá povedala: „Otvorte si okná, okupujú nás. Ruské tanky prechádzajú cez most.“ Nedokázal som tomu uveriť. Krátko predtým sme boli vo Viedni a Hugo Portisch, známy novinár a komentátor, v správach ukazoval, ako vojská Varšavskej zmluvy vo veľkom cvičia a pripravujú sa na inváziu. My sme tomu neverili. Ako nás môžu naši priatelia, bratia Rusi, okupovať? Ako nás môžu vojensky napadnúť? To nie je možné.

naozaj ste nemali žiadne pochybnosti?

Predstavte si, že nie. Rád by som vám povedal, že som to tušil, ale nebola by to pravda. Bol som naivný a veril som, že sa to nemôže stať. Dodnes sa tomu čudujem. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite