Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dagmar Kusá: Boli sme tupo trpezliví

.anton Vydra .rozhovory

Už tridsať rokov sme na ceste k demokracii, no nie vždy sa nám darilo napredovať. Vyrovnali sme sa dostatočne s našimi dejinami? Čo všetko si nosíme v našej kultúrnej pamäti? Kto tú pamäť formuje a ako? Odpovedá politologička Dagmar Kusá.

Dagmar Kusá: Boli sme tupo trpezliví BORIS NÉMETH

päť rokov chodievaš do Južnej Afriky, kde skúmaš to, čo nazývaš „režimy pamäti“. Porovnávaš pritom tamojšie procesy demokratizácie s tými, ktoré sa odohrávajú u nás. Ako si sa k tomu dostala a na čo si prišla?

K Južnej Afrike som sa dostala celkom náhodou. V rámci Global Liberal Arts Alliance sa nám naskytla príležitosť robiť spojené kurzy. BISLA, kde pracujem, sa vtedy rozhodla pre kurz o naratívoch konfliktu spolu s univerzitou v Bejrúte a s Hope College v americkom Michigane. To nás zakaždým dostalo k Južnej Afrike cez problematiku rasovej neznášanlivosti, jazykových práv či prechodu od apartheidu k demokratickej spoločnosti, alebo aj cez vyrovnávanie sa s kolektívnou pamäťou. Južná Afrika bola pre mňa zaujímavá aj pre slovenský kontext.

prečo?

Lebo tak u nás, ako aj v Južnej Afrike sa prechod k demokratizácii rozbehol takmer v tom istom čase. U nich sa to začalo lámať v 90. rokoch, po prvých rokovaniach medzi Africkým národným kongresom a vtedajšou vládou, ešte počas apartheidu. Prvé slobodné voľby tam boli v roku 1994. Ten časový rámec bol veľmi podobný. Bolo zaujímavé sledovať, aké témy sa počas demokratizačného procesu riešili tam a akými sme sa v tom istom čase zaoberali my.

ako je teda na tom demokratizačný proces v Južnej Afrike?

Laicky som na začiatku očakávala, že v krajine, kde majú jedenásť oficiálnych jazykov, ohromnú etnickú rozmanitosť a dlhú históriu apartheidu a kolonizácie, na tom budú dosť zle. No nie je to tak.

tvrdíš, že sú na ceste k demokratizácii lepšie než my?

Takto si to netrúfam povedať, to nie. No sú na tom lepšie s inštitucionálnym nastavením. Počas prechodu k demokracii boli na tento proces lepšie pripravení. Vezmime si už len to, že ich opozícia – Africký národný kongres – mala nedávno 105 rokov. Južná Afrika mala obrovskú, organizovanú občiansku spoločnosť so 400 rôznymi organizáciami a množstvom intelektuálov a právnych expertov. Ich ústava je jednou z najdokonalejších, aké poznáme, najmä z ľudskoprávneho hľadiska. 

napriek tomu však proces demokratizácie nie je v Južnej Afrike ukončený.

Ani zďaleka. Ide tu však o budovanie demokracie na niekoľko generácií dopredu. V tom má Južná Afrika lepšie nastavenú víziu do budúcnosti než my. Ústava zakotvuje silné monitorovacie inštitúcie a ľudské práva. Ako prvá vôbec napríklad zakotvila nediskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Zakotvuje víziu národa zjednoteného vo svojej diverzite, „dúhového“ národa. Naša však skôr vylučuje, rozdeľuje – my, národ slovenský... a potom tí ostatní. To má nesmierne dôležité následky pre víziu štátu do budúcnosti, zakladá ju to. Má to vplyv na to, ako vnímame seba, menšiny – staré aj nové, cudzincov. Ich ústava má hlbokú tradíciu boja za práva a odráža ju, žijú tam ústavou oveľa viac, prebieha tam neustála osveta okolo práv občana.

to je to, čo zvykneš nazývať „asertívny občan“?

Asertívny občan je terminus technicus z komparatívnej politiky. Je to globálny trend posledných dvoch až troch desaťročí, ktorý sa týka mnohých krajín, aj tých vyspelých. Ten trend sa dá opísať výrazným poklesom dôvery v politické inštitúcie, v politických lídrov, a to bez toho, aby klesla dôvera k demokracii ako takej. Tá je buď stabilná, alebo ešte viac stúpa.

kto sú títo asertívni občania?

To sú tí, ktorí sa nepodieľajú na politickom živote len tradičným spôsobom, akým sú voľby, napísanie listu či vyžiadanie si informácie, ale prikláňajú sa aj k spôsobom, ktoré sa pokladali za neštandardné alebo netradičné.

napríklad?

Protesty, štrajky, bojkoty – skrátka to, že sú na uliciach a kontrolujú svoju vládu.

to sa deje v poslednom čase aj u nás, nie?

Deje sa to aj u nás, aj v Južnej Afrike, aj v iných krajinách. V Južnej Afrike to boli najmä protesty vysokoškolákov, ktoré trvali asi dva roky a týkali sa zväčša korupcie, sociálnej a ekonomickej nerovnosti, prístupu k vzdelávaniu a podobne. Tie protesty dosiahli to, že sa aktívnejším stal aj zvyšok obyvateľstva a priniesli na ulicu ďalších ľudí.

takže asertívne občianstvo je súčasť procesu demokratizácie?

Áno. Problém však je, že keď ľudia zistia, že protest, a občas násilný protest, je jediné, čo zaberá, tak je táto forma lákavejšia. Mení to kód občianskej participácie.

„Neprijali sme zodpovednosť za veci, ktoré sa tu diali, vinu sme preniesli vždy na iného.“

ale tie protesty u nás násilné neboli, skôr naopak.

To je pravda. V Južnej Afrike tiež neboli násilné, až na pár výnimiek. Organizátori bazírovali na tom, aby boli rokovania s univerzitami či vládou slušné. Násilie sa objavuje viac v neskorších vlnách, v lokálnych protestoch, ktoré sa „inšpirovali“ tými pôvodnými. No treba dodať, že Južná Afrika má za sebou dlhú históriu ozbrojených protestov a odboja.

tým sa dostávame k téme, ktorou sa zaoberáš: ku kolektívnej pamäti. Ak si národ v sebe nesie tradíciu ozbrojených protestov, asi bude mať väčší sklon k násilnostiam. V našej kolektívnej pamäti si nesieme skôr inú vlastnosť.

To je práve dôležité. My sme v tom skôr taký nedvižný národ alebo, ako by to povedal Milan Šimečka, ľahostajný. Nenesieme si dostatočnú zodpovednosť za verejný priestor, chýba nám občianske a demokratické vzdelanie. No na mladej generácii – v Južnej Afrike ju nazývajú „Born Frees“, tí, ktorí sa narodili do slobody – vidieť, že v nich je už pocit angažovanosti väčší.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite