na Slovensku zomiera na onkologické ochorenia 12 tisíc ľudí ročne. Sú druhou najčastejšou príčinou úmrtí po kardiovaskulárnych ochoreniach u nás i v zahraničí. Psychoonkológovia sú k dispozícii všetkým pacientom, častokrát aj ich rodinám v nemocniciach aj prostredníctvom pacientskych organizácií. Pacientov si vyhľadávajú sami s ponukou svojich služieb alebo si ich oni sami iniciatívne zavolajú. Čím ďalej, tým viac im služby psychoonkológa odporúčajú lekári. Na Slovensku ich však stále priamo pri lôžku pôsobí len niekoľko.
Zuzana Ondrušová je atestovanou klinickou psychologičkou, absolventkou Trnavskej univerzity, na ktorej získala aj doktorát v tomto odbore. Pracuje na klinike hematológie a transfúziológie Univerzitnej nemocnice v Bratislave, kde ako jedna z mála na Slovensku poskytuje psychologickú starostlivosť onkologickým pacientom s leukémiou a mnohopočetným myelómom.
na onkológii pracujete už šiesty rok. Ako môže pomôcť psychológ onkologickému pacientovi? Nie je to skôr práca pre lekára?
Zhrnula by som to jedným slovom: je to sprevádzanie, lebo v rámci psychologickej práce s nimi sa veľmi ťažko robí diagnostika. To je ako prísť za onkologickým pacientom, prípadne za človekom, ktorý sa nachádza v posledných dňoch a týždňoch svojho života s dotazníkmi a snažiť sa dostať k tomu, aby vypĺňal desiatky otázok. Nie je to úplne vhodné. Diagnostikujeme tu skôr prostredníctvom rozhovoru a pozorovania. V praxi ide o to byť s pacientom tu a teraz, riešiť aktuálne veci, ktoré ho buď trápia, zaťažujú, ktoré on sám chce riešiť. Poskytnúť mu niečo, čo mu nikto iný neposkytne, resp. poskytnúť pacientovi podporu, ktorá je špecifická a nedostáva ju v takejto forme z iných zdrojov - v tom vidím hlavne pozíciu psychológa. Tým, že ako psychológ dokážem pracovať aj so sebou inak, cielene sa zameriavam na prácu s náročnými témami a tým pádom ich dokážem spracovať trošku uvoľnenejšie, ako napríklad blízki alebo lekári.
sprevádzanie a oporu poskytuje chorým a zomierajúcim tradične kňaz. V čom je váš prístup iný?
V prvom momente ponúkam samotnú prítomnosť, to isté môže ponúknuť aj kňaz. Byť pri človeku, byť tam. A určite základné informácie, ktoré pacientov viac alebo menej zaujímajú. Dôležité je rešpektovať čo a do akej miery pacient chce a potrebuje vedieť. Psychológ lieči dušu, tak to je to, čo môžem robiť pri pacientovi, lebo jeho duša je zranená situáciou, v ktorej sa nachádza. A tým, že sa jedná o úmrtie po ťažkej chorobe, tak ide o úmrtie, na ktoré človek nie je pripravený, lebo nie je v čase, v ktorom si to predstavuje, plány má iné a duša trpí. Všetko sa vyvíja inak, ako si to predstavuje pacient a rodina. V našich podmienkach ide často o prácu s emóciami. Veľakrát pacienti pravidelne počúvajú „nebojte sa, to bude dobré“ a pritom je to úplný nezmysel. Realita je taká, že nevieme, ako to bude a pacienti to vedia, aj keď sa to niekedy ťažko počúva. Ako psychológ sa snažím pracovať s realitou a minimalizovať psychické zranenie, ktoré sa v pacientovi odohráva.
snažíte sa teda pacientov udržať vo vnímaní prítomnosti, toho čo sa deje „tu a teraz“ a neinterpretovať budúcnosť. Ako to prakticky vyzerá?
Spomínam si na pacienta, ktorý sa nachádzal v terminálnom štádiu ochorenia v čase pred Vianocami a vedelo sa a aj rodina bola informovaná, že na Vianoce doma nebude a bolo aj otázne, či sa vôbec Vianoc dožije.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.