keď sme tu presne pred rokom sedeli, Andrej Kiska prišiel s novinou, že sa mu práve narodil syn. Odvtedy prešlo dvanásť mesiacov. To je dosť dlho na to, aby som sa opýtal, či nemáme nejakú podobnú správu.
(Smiech.) Myslím si, že päť detí je dosť, podobné správy teda nemám. Dnes má Martinko jeden rok. Všetci, ktorí máte deti, viete, že to dá zabrať. Ale dieťa je úžasný dar. Jasné, že aj niečo zoberie, ale strašne veľa dáva. Som šťastný, že ho máme.
keď som v januári rozmýšľal, či ťa sem znova zavoláme, tak som si myslel, že to bude krásna rozlúčka s Andrejom Kiskom. Vedel som, že tajne uvažuješ o tom, že už nebudeš kandidovať a ja som sa tajne pripravoval na to, že ťa tu budem brániť pred celým národom. Že po tých piatich rokoch a ťažkých sporoch, ktoré si viedol, máš ty s tvojimi deťmi plné právo byť viac spolu. Ale dnes to celkom rozlúčka nie je.
Dnes som na Pohode poslednýkrát ako prezident, ale v politickom živote zostanem aktívny. Musíme zmeniť politickú mapu Slovenska, musíme sem vrátiť to, čo si Slovensko a ľudia skutočne zaslúžia. Ideme do toho - a verím, že to dáme.
táto Pohoda je venovaná dvom zavraždeným mladým ľudom. Ako táto udalosť spred štyroch mesiacov ovplyvnila tvoje rozhodnutie?
Veľmi závažným spôsobom. Pred polrokom som uvažoval v tom duchu, že keď ako prezident skončím, možno niekoho podporím, niekomu pomôžem. Určite by som nezostal len v Poprade a nestaral sa „len“ o deti, určite by som chcel pomáhať. Avšak táto smrť a potom obrovská arogancia moci, tá špina, ktorú to vyplavilo v priamom svetle, ukázala, že tí, ktorí vyhrali voľby, si myslia, že si môžu dovoliť robiť s našou krajinou čo chcú. Veľmi pekne to nedávno povedal biskup Babjak vo svojej kázni. Akoby konečne prišlo dieťa a povedalo, že cisár je nahý. Vražda a to, čo sa dialo po nej, bolo pre mňa obrovským šokom. Tragédie sa stávajú v rôznych štátoch. Ale keď sa niečo také stane v normálnej spoločnosti, vtedy je politická moc spojencom ľudí v boji proti tomu, čo sa stalo. U nás to bolo presne naopak. Ako keby politická moc bojovala proti slušným ľudom, proti nám na námestiach, proti všetkým, ktorí sme chceli povedať: spravme si tu poriadok, vyšetrime to, ukážme, že ak mafia mala svojich ľudí na Úrade vlády a ak vláda vedela, ako mafia funguje na východe Slovenska, a napriek tomu nekonala, veci sa musia zmeniť. Zmeny potom nastali. Keby sme takto pred rokom povedali, že dvaja Robertovia už nebudú vo vláde, tak by sa asi spustil obrovský potlesk, ale myslím si, že všetci teraz cítime, že nesmieme zastať. Máme premiéra, ktorý komunikuje lepšie ako ten, ktorý odišiel. Máme zmeny, ale kríza morálky našej spoločnosti tu ostala, ten príbeh zostal stále nedopovedaný. To vo mne vyvolalo pocit, že ak mi ľudia dôverujú, tak ich nesmiem sklamať a musím urobiť všetko, čo je v mojich silách a pomôcť vytiahnuť našu krajinu von z tejto krízy dôvery.
„Táto vražda ukázala, akí skutočne sme. A, žiaľ, sme mafiánskym štátom.“
teraz niečo prezradím. Pred piatimi rokmi prišiel za nami do .týždňa tento pán, robili sme rozhovor. Bola to zaujímavá skúsenosť: bol to milý pán, ktorý sa trochu bál, čo sa ho budeme pýtať. Dokonca sa potil, bol okúňavý a akoby sa trochu hanbil. Hovoril, že chce byť prezident. Hovorili sme si, je to fajn chlapík, ale čo z neho bude, to teda nevieme. A tento človek, okúňavý pán z Popradu, za tých päť rokov zažil veci, ktoré mnohí ľudia nezažijú za celý život. Nemyslím tým stretnutia s veľkými politikmi, ale osobné veci. Postupne bol úžerník, scientológ, daňový podvodník, človek, ktorý chce v spolupráci so Sorosom urobiť prevrat. Andrej zvládaš to? A stálo to za to?
Potil som sa vtedy u vás veľmi. (Smiech.) Určite to za to stálo, išiel by som do toho znova. Nie je príjemné, keď na človeka hádžu špinu, človek si ale povie: išiel si do politiky, musíš to zniesť. Napríklad keď k vám príde osemdesiatročná mama a povie: Ondrík, čo to zas o tebe v tom denníku Pravda píšu na titulke? Vravím: mami, to nečítaj, veď Pravda sa nedá čítať. Ale pravdaže vás to zabolí, bolí to vašu rodinu a najbližších. No vždy, keď človek prejde utrpením, tak buď zatrpkne alebo ho to ešte posilní. A keď nájde zmysel utrpenia v tom, že z neho vyjde ešte silnejší, tak mu to dáva nesmiernu chuť a energiu. Dostáva vietor do plachiet, ochotu pustiť sa do bojov a nemať absolútne žiadny strach z čohokoľvek, čo príde. To je moja odpoveď na to, čo to so mnou spravilo.
my sme ťa všetci poznali ako mierneho človeka, ktorý má rad iných ľudí a nemá rád konflikty. Ten istý človek zrazu v jednej chvíli povedal, že toto je mafiánsky štát. Kedy môže prezident povedať o svojej republike, že je mafiánskym štátom?
Treba povedať pravdu. Táto vražda ukázala, akí skutočne sme. A, žiaľ, sme mafiánskym štátom. Jeden z traumatizujúcich zážitkov bol, keď som sa snažil zistiť, ako je to s tou mafiou na východe, „kde nič nie je“. Zistil som, že SIS roky posielala ministrovi vnútra informácie o pôsobení mafie na východe Slovenska. SIS presne informovala, aké podvody mafia robí a presne o nich písal aj Janko Kuciak. Keby vtedy ministerstvo vnútra konalo tak, ako malo konať, a keby sa pritom potvrdilo, že za prípravou vraždy stojí mafia z východu, tak Janko a Martina by dnes žili. Ak by konali, ako mali, a ak by títo ľudia z mafie nesedeli na Úrade vlády, tak títo dvaja ľudia by dnes žili. Je to strašné zistenie. Je strašné, že až ich smrťou sa niečo začalo diať. Kladiem si potom otázku, či budeme pri každom prípade čakať, kým niekoho zabijú, aby sa štát pohol a vykonal to základné, čo má.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.