keď som si prečítal vašu knihu Vylúčení, pýtal som sa sám seba, či po všetkom tom, čo ste videli, sa ešte dá byť šťastným človekom. Viete byť ešte šťastný?
(Ticho.) To je dobrý postreh. Obvykle sa ma na to v súvislosti s touto knihou nikto nepýta, no ja sám sa na to zvyknem pýtať jedného svojho priateľa. Je psychológ. Pýtam sa ho, ako sa dá žiť s týmto poznaním o svete a ľudstve. Úprimne povedané, nemám na to odpoveď. Iste, nie je ľahké s tým všetkým žiť, no náš emocionálny psychický mechanizmus to zároveň nejako dokáže zmierňovať. Veď ja som len svedkom určitých situácií, nebezpečenstiev či konfliktov. Nie ja, ale ľudia, o ktorých píšem, sú tí, ktorí skutočne trpia a čelia nepríjemným situáciám. Samozrejme, takéto situácie vyvolávajú množstvo emócií aj v živote svedka či pozorovateľa.
na to sa aj pýtam, či sa ešte dokážete tešiť zo života.
Myslím si, že áno. Áno, viem byť aj šťastný. (Ticho.) Každý reportér má trochu inak nastavenú psychiku, individuálny spôsob, ako prežíva to, čo vidí. Dobre som poznal poľského reportéra Krzysztofa Millera. Zúčastnil sa na mnohých vojenských konfliktoch a po rokoch ho zložila ťažká choroba, taká, na ktorú zvyčajne trpia vojaci, ktorí sa vrátili z bojísk: posttraumatická stresová porucha. Niekoľko rokov sa liečil a nakoniec spáchal samovraždu. Sú však aj iní reportéri, ktorí takisto chodia do vojnových zón, napríklad Wojciech Jagielski, no jeho psychikou to nijako neotriaslo. Aspoň tak to o sebe on sám hovorí. Z hrozných príbehov, ktoré so sebou prinášal, však ochorela jeho žena. Akoby tam bola a prežívala všetko s ním. Strašne sa oňho bála.
zažili ste niečo podobné aj vy?
Našťastie som nikdy nebol v takých nebezpečných situáciách ako Miller či Jagielski. No keď som sa niekedy vracal z reportérskych ciest, bolo mi zaťažko vrátiť sa do tohto sveta, v ktorom žijeme my v Európe.
prečo to bolo ťažké?
Možno preto, že som nejaký čas žil štýlom života ľudí, za ktorými som vyrazil do sveta, s ktorými som sa rozprával, ktorých problémy som rozoberal. Návrat domov bol ako skok na inú planétu. No opäť, ubehlo niekoľko dní a týždňov a postupne som si zas navykol žiť tunajším životom.
v knihe píšete, že práca reportéra sa líši od takzvaného dark tourism, reportérska práca nie je len vášňou cestovateľa, ale aj jeho živobytím.
Dnes by som povedal, že je to jedno aj druhé, vášeň aj práca. Hranica medzi reportérom a turistom, ktorý vyhľadáva nebezpečné destinácie, je veľmi tenká, no to ešte neznamená, že neexistuje. Isteže, hnacou silou reportéra je nepochybne zvedavosť, bez nej by tá práca nebola možná. Je to však zvedavosť, ktorá má svoj cieľ.
čo je tým cieľom?
Opísať to, čo sa niekde deje, a to najlepším možným spôsobom. A ďalej, postihnúť celú situáciu a drámu udalosti, vysvetliť, na čom spočíva daný konflikt a aké sú motívy konania jeho hlavných protagonistov. Toto všetko robí reportér pre iného, pre čitateľa. Nikdy do tých oblastí necestuje len preto, aby sa nasýtil pohľadom na temnú stránku ľudstva. Chodieva tam preto, aby to mohol opísať, aby mohol dať hlas zabudnutým ľuďom, lebo ich vlastný hlas tí ostatní počuť nemôžu.
ako by ste tých ľudí v skratke opísali?
Sú to neviditeľní, znevážení, bezmocní ľudia, ktorí nemajú absolútne nijaký vplyv. A ak hovorím, že sú neviditeľní, mám pod tým na mysli to, že sú neviditeľní spoločensky, politicky. Nik sa o nich nestará, nikoho nezaujímajú, dokonca ani novinárov z ich vlastných krajín. Ako zahraničný reportér im síce nemám ako pomôcť, no je pre nich obrovskou útechou už len to, že počúvam ich príbehy. Ich nešťastia sú niekedy také neuveriteľné, že nejeden ich označí iba za bájku. Nedokáže uveriť, že by toho nešťastia mohlo byť až tak veľa.
tu sme pri otázke novinárskej objektivity. Veríte, že taká objektivita existuje?
Neverím. Striktné pravidlá objektivity by nás mohli priviesť k tomu, že by sme sa nakoniec na nejaký konflikt pozerali skreslene. V 60. rokoch prebehla v USA veľká diskusia o novinárskej objektivite v súvislosti s občianskymi právami, subkultúrou a podobne. Dovtedy sa novinárska objektivita chápala skôr ako ironický opis situácie. Keď vidíme policajta, ako niekde tlčie obuškom afroamerických demonštrantov, kde máme hľadať objektivitu? Medzi obuškom a doudieraným telom? To mi pripadá absurdné. Alebo máme hľadať objektivitu iba medzi Pinochetovým útlakom a jeho obeťami? Keď vidíte zlo, keď vidíte utrpenie, keď vnútorne prežívate pocity zranených ľudí, stávate sa súčasťou trpiacej skupiny.
ako to však robíte, aby vám vaši čitatelia uverili, že to, čo ste niekde subjektívne prežívali, je aj skutočne pravda?
Neviem, či na to existuje nejaká technika. Každý reportérsky príbeh je subjektívny, o tom som presvedčený. Používame iné žánre, iný prejav, no pokúšame sa nejako sprostredkovať kontext toho, čo sme zažili, pocity ľudí, s ktorými sme sa rozprávali. Niekedy dokonca sprostredkúvame pocity tých, ktorí si naše sympatie nijako nezaslúžia. Nie je ľahké sympatizovať s niekým, kto sa správa násilne, a to ani vtedy, keď také násilie vychádza z jeho bezbrannosti. Takíto ľudia neraz nemajú absolútne nijaký kanál, cez ktorý by mohli vyjadriť svoje politické názory alebo túžbu po jedle, keď práve trpia hladom. Tým, že opisujem ich postoje, nijako neschvaľujem násilie, akého sa neraz dopúšťajú. Len sa usilujem pochopiť potreby týchto ľudí. Ich násilie sa však veľmi líši od násilia tých, ktorí majú v rukách moc. Sú to diametrálne odlišné formy násilia, pretože vychádzajú z odlišných pohnútok.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.