nie je to zvláštne, keď konceptuálna umelkyňa urobí výstavu, ktorá sa venuje jednému priemyselnému odvetviu? Predtým ste sa venovali téme nacionalizmu, a teraz zrazu cukrovarníctvo. Prečo?
Od roku 2010 som sa zaoberala nacionalizom. Vychádzalo to z druhej polovice deväťdesiatych rokov, keď boli na politickej úrovni najhoršie vzťahy medzi Maďarskom a Slovenskom. Spočiatku som sa snažila mať od týchto vecí dištanc, lebo si myslím, že Slováci a Maďari majú možno najviac spoločného zo všetkých národov, ktoré sú na okolí. Ale boli tu rôzne mocenské a politické hry, v ktorých sme boli využívaní. V 2010 som nadobudla pocit, že ako Maďarka žijúca na Slovensku sa k tomu musím vyjadriť – aj ako umelkyňa, aj ako občan. A keď ma pozvali spolukurátorovať medzinárodný výstavný cyklus Privátny nacionalizmus, povedala som áno, trvalo to sedem rokov aj s výstavami Universal Hospitality vo Viedni a v Prahe. Do bratislavského Kunsthalle ma pozvala Nina Vrbanová na začiatku roku 2017, v období, keď som mala pocit, že už tému nacionalizmu musím opustiť a skúsiť porozmýšľať o dôvodoch tých zmien, ktoré nastali v spoločnosti v poslednom desaťročí. Rozmýšľala som, čo je za narastajúcim nacionalizom a populizmom.
na čo ste prišli?
Prišla som na to, že po politických a ekonomických zmenách, ktoré nastali v spoločnosti od deväťdesiatych rokov, vznikali „škáry a medzery“ po stratených pracovných príležitostiach, a tieto diery sa dajú najjednoduchšie vyplniť ideológiou. Napríklad nacionalizmom a rozširovaním fám o nepriateľoch, a to podporí aj jazyk populizmu, ktorý je v poslednom období pestovaný v politike. Vždy je jednoduchšie živiť najzákladnejšie ľudské pudy, ako sa postaviť zoči-voči ozajstným problémom a hladať riešenia. Ale na to by bolo treba aj analyzovať príčiny a pomenovať ich.
a ako vám napadli tie cukrovary?
Som z Dunajskej Stredy. A tam bol cukrovar v roku 2007 zlikvidovaný. Desať rokov takmer každý deň cestujem do Bratislavy okolo toho miesta, kde stál, a vždy ma to štve. A keď vás niečo štve desať rokov, tak s tým niečo začnete robiť aj profesionálne.
chodili ste okolo toho cukrovaru a prišiel nápad?
Napadlo mi, že cez príbeh Juhocukru môžem skúmať širšie súvislosti, brať ho ako príkladovú štúdiu, aby som mohla niečo pridať do diskurzu o spoločnom rozmýšľaní o súčasnom stave našej spoločnosti a kultúrnosti, o všeobecných tendenciách jazykom umenia. Myslím si, že vhodným východiskom môže byť ten cukrovar. Stál asi 500 metrov od nášho domu, hoci nikto z rodiny v ňom nepracoval. Patril do siluety, profilu mesta, jeho komín, fabrika, no a nezostalo z toho nič. Ale naozaj nič. Na základe zmluvy s Európskou úniou, (respektíve na základe sporu medzi EÚ a Brazíliou a Indiou o rozdelení trhu s cukrom) bol zrovnaný so zemou, ešte aj 2,5 metra pod ňou, aby sa výroba nikdy nedala obnoviť. Dnes je tam prázdna plocha. Rok som sa venovala výskumu, zistila som, koľko cukrovarov na Slovensku bolo, všetky sme precestovali s fotografkou Oljou Triaškou Štefanovi a spoznali aj ľudí, ktorí tam pracovali. Na základe toho som pokračovala vo výskume.
na čo ste prišli za ten rok?
Na rôzne veci. Napríklad, že neexistuje jeden vinník. Veľmi jednoduché by bolo povedať, že na vine je nepripravenosť Slovenska vstupovať do globálnej ekonomiky, socializmus alebo kapitalizmus.
alebo Európska únia.
Alebo. Prišla som na to, že treba vyskladať mozaiku dôvodov súčasného stavu, pozrieť sa na to z mnohých pohľadov a tieto vedomosti a skúsenosti zabudovať do budúcich rozhodnutí. Mala som predsudky, myslela som si, že sme to pokazili len my, alebo že to bolo vykorisťovanie z tej druhej strany, že cudzí investori prišli a chceli s nami vybabrať.
nebolo to tak, že my sme boli naivní a oni našu naivitu využili?
Nie je to také jednoduché. My sme neboli pripravení na dialóg s nimi. Niektorí investori možno prišli so zlým úmyslom, ale ak by sme si to odmysleli, tak prišli s úplne inými skúsenosťami, ktoré sme my za posledných päťdesiat rokov zmeškali. Oni si mohli myslieť, že s nami budú mať rovnocenný vzťah. Ale nebolo to vyrovnané, ani nemohlo byť. Oni očakávali, že my si budeme zastávať svoje záujmy, že sa budeme snažiť zachovať si priemysel aj svoje hodnoty, a my sme v nich videli záchrancov, spasiteľov, vyslovene tak. Ten nevyrovnaný vzťah má hlboké dôsledky, nehovoriac o mečiarizme, ktorý vyraboval našu krajinu.
krátko po páde komunizmu fungovalo na Slovensku desať cukrovarov, ostali dva.
Áno a v súčasnosti ani jedno percento nie je v slovenskom vlastníctve, to je dosť dôležité. Investori prišli v 90. rokoch, vtedy sa začala divoká privatizácia, boli tu viacerí hráči, najsilnejší boli World a Eastern Sugar, oni postupne skúpili cukrovary a potom to predali. Do Dunajskej Stredy vstúpil Eastern Sugar, anglicko-francúzska firma, ktorá prišla v roku 1993 a postupne získala stopercentné vlastníctvo.
je to zlé, dobré?
To možno ani nie je dôležité. Možno je dôležité porozmýšľať, čo všetko sa stalo a ako môžeme byť lepšie pripravení na veci, ktoré sa dejú teraz. A vnímať to aj prostredníctvom nášho príbehu cukrovarníctva. Preto som zachytila aj rozprávanie francúzskeho experta, ktorý pracoval v Eastern Sugar, a hovorí o globálnych súvislostiach. Hovorí o súdnom procese Indie a Brazílie s Európou pre kvóty na cukor. Dáva tomu celému ešte úplne iné súvislosti a v tých súvislostiach sa inak javia aj tie naše straty, ktoré my vnímame osobne, regionálne.
je to zle, že tu máme už len dva cukrovary?
Podľa mňa je to zle. Lebo nemáme vplyv na to, aby sme v tom mohli o sebe rozhodovať. Nie sme sebestační takmer v ničom, ani v cukrovarníctve.