narodili ste sa v Poprade a časť detstva ste prežili v Alžírsku, kde pracoval váš otec ako stavbár. Nasledovali gymnaziálne štúdiá, potom vysokoškolská politológia v Banskej Bystrici a dva roky na Inštitúte politických štúdií v Paríži. Potom ste sa vrátili na Slovensko a naplno začali žiť politikou v združení Mladá demokratická ľavica, neskôr v SDĽ, vydávali ste týždenník Slovo. Potom ste sa pustili do podnikania. Aká politická klíma bola u vás doma? Boli vaši rodičia v komunistickej strane?
Moja mama nebola v strane, i keď bola extrémne šikovná manažérka. Otec tuším niekedy na jar 1968 vstúpil do strany. Vtedy sa presťahoval z Bratislavy do Popradu a išiel budovať Tatry. V roku 1970 sa tam totiž organizovali majstrovstvá sveta v lyžovaní, bolo treba vymeniť infraštruktúru a otec ako mladý inžinier dostal šancu projektovať cestu medzi Smokovcom a Lomnicou.
váš otec vstúpil do strany z pragmatických dôvodov?
Nie, práveže to bolo v období Pražskej jari a vstupoval do strany pre ideály.
po vstupe okupačných vojsk zo strany vystúpil?
Nie, bol v strane až do roku 1989, a tuším z nej ani nevystupoval, ako mnohí po zmene režimu. Bohužiaľ, už nežije a až tak sme sa o tom nestihli porozprávať. Zdá sa mi však, že v strane veľmi aktívny nebol. Aj pre odchod do Alžírska, ktorý sa nepodaril prvýkrát, sa otec rozhodol preto, lebo nechcel byť aktívny v normalizačných štruktúrach. Keď som sa ho pýtal, prečo sme v Alžírsku boli tak dlho, až sedem rokov, povedal, že sa nechcel vrátiť na Slovensko, ale zároveň nechcel emigrovať, aby sa s rodinami nediali tie veci, ktoré sa vtedy príbuzným emigrantov diali.
počas revolúcie v roku 1989 ste mali dvanásť rokov, boli ste v Alžírsku. Ako ste sa pozerali na domáce dianie?
Mali sme francúzsku televíziu a boli sme nadšení, že sa niečo mení. Čechoslováci v Alžírsku sa počas večerov stretávali, bola tam radostná atmosféra. Ja som to určite vítal a tešil sa a myslím, že aj rodičia. Môj otec sa vo svojich ideáloch o strane veľmi sklamal. Ťažko sa mi však teraz o ňom hovorí. Pochopte, bol to praktický človek, technik, ktorý žil Tatrami, skokanským mostíkom na Štrbskom Plese, budovaním cesty či lanovkou.
ľudí okrem rodiny formujú aj niektoré zásadné, definičné zážitky, ktoré im na dlhé roky zmenia život. Aké sú tie vaše?
Mám tri také zážitky. Ak si myslíte, že moje ľavičiarstvo pochádza z rodiny, tak to úplne tak nie je. Chodil som do francúzskej školy, kde sme veľa čítali diela, ktoré napísal Émile Zola, známy literát 19. storočia, ktorý bol realista až naturalista. Jeho diela, napríklad Germinal, ma veľmi ovplyvnili vo vnímaní sociálnej nespravodlivosti. Navyše som žil aj v Afrike, kde bola sociálna nespravodlivosť ešte viditeľnejšia, najmä tá medzikontinentálna. Druhá vec, ktorá ma veľmi ovplyvnila, boli zdravotné problémy – najskôr môjho otca, potom mamy a nakoniec moje vlastné. V roku 2007 mi diagnostikovali veľmi vážnu cievnu malformáciu v hlave, medzi centrom reči a pohybu. Mesiac som žil v tom, že to je rakovina, kým som zistil, že ide o hemangióm. V hlave môžete mať šesť-sedem typov vecí, a táto je z nich najmenej nebezpečná, ale najťažšie sa odstraňuje. Ak chcete odstrániť zhluk ciev a urobíte to zle, môže to spôsobiť veľké problémy. To sa stalo aj mne, po prvej operácii som stratil reč, respektíve som zle rozprával. Nasledovala druhá a tretia operácia, a to v čase, keď som sa stal otcom. Prežil som to, naučil som sa znova čítať a písať a uvedomil som si, že nie každý mal to šťastie, ako ja. Pri takýchto ťažkostiach si začnete uvedomovať, čo sú reálne problémy. Tretí definičný zážitok je skôr profesionálny. Po návrate zo štúdií vo Francúzsku, okolo roku 2000, som bol kovaný ľavičiar, cítil som vážny konflikt medzi pracujúcimi a zamestnávateľmi. Keď som však neskôr začal podnikať, uvedomil som si, že tu začína vyrastať generácia podnikateľov, ktorí sa k majetku nedostali privatizáciou, ani ho neukradli, ale začali od nuly a správajú sa ku svojim zamestnancom čestne a zodpovedne. Uvedomil som si, že podnikateľ má extrému zodpovednosť, jeho práca je nesmierne časovo náročná, nevenuje sa práci osem hodín denne, lebo o nej rozmýšľa stále, aj po odchode z pracoviska. Moje najhoršie stavy v podnikateľskom živote pochádzali z otázky, kde nájdem peniaze na výplaty. Netrápilo ma, že nezarobím, ale ako to tým ľuďom poviem. Môj posun od socialistu či sociálneho demokrata k sociálnemu liberalizmu nastal počas môjho podnikania.
je o vás známe, že neveríte v Boha, aspoň nie v toho kresťanského. Čo je pre vás tým hnacím motorom, pre ktorý má pre vás zmysel ráno vstať a ísť do práce?
Myslím si, že je chybné rozdeľovať ľudí na veriacich a neveriacich v boha, lebo môžete veriť v nejaké princípy a etiku. Nedávno som na festivale Bratislavské Hanusove dni povedal, že politickou osobnosťou, ktorú pokladám v súčasnosti za najväčšiu, je pápež František. A to hovorím bez toho, aby som bol veriacim, lebo František vyznáva hodnoty solidarity či rešpektu k životnému prostrediu. Hodnoty medzi kresťanom, moslimom či buddhistom môžu byť rovnaké ako u človeka, ktorý nie je veriaci v tradičnom zmysle. Zmyslom je pre mňa robiť niečo, čo má zmysel. Mám tri deti, ktoré si užívam, a chcem, aby žili v slušnej spoločnosti. Moji rodičia už síce nežijú, ale myslím si, že starí ľudia by mali dožívať v pokoji a zdraví. Aj pre zdravotné problémy si uvedomujem, že život nie je len o materiálnych veciach. V Progresívnom Slovensku nás spája snaha zmeniť krajinu k lepšiemu, a to je tiež časť zmyslu života.
„Môj posun od sociálneho demokrata k sociálnemu liberalizmu nastal počas môjho podnikania.“
už ste spomínali svoje idealistické obdobie, keď ste sa vrátili zo štúdií a boli ste zapálený ľavičiar. Potvrdzuje to aj video zo stretnutia Klubu Nového slova dňa 18. novembra 2009 na tému Ľavica v 21. storočí. Tam ste sa prihlásili do diskusie, kde ste kritizovali spôsob, akým pracuje prvá Ficova vláda, vyčítali ste Smeru, že sa za ich vlády kradne a okrem iného ste povedali: „Som voličom Smeru, volil som Smer, lebo som si myslel, že je to šanca. Mám právo pýtať sa, kde ten Smer je, lebo ja som jeho volič.“ Ľutujete, že ste v roku 2006 volili Smer?
Áno, samozrejme, aj som to na tom stretnutí povedal. V roku 2006 som volil Smer na základe toho, že sme za sebou mali druhú Dzurindovu vládu, ktorá podľa mňa konala veľmi nesociálne. Myslím najmä na Kaníkove reformy, ale aj problémy s Pavlom Ruskom a podobne. Na druhej strane sa Smer demokratizoval, konečne ich prijali do strany európskych socialistov. Na základe informácií, ktoré som mal z toho prostredia, som si bol istý, že nepôjdu do vlády s Mečiarom ani so SNS. Deň predtým tu bol jeden britský labourista, s ktorým som sa stretol aj ja. O tri dni mal Fico vystavanú vládu s Mečiarom. S tým Mečiarom, proti ktorému som manifestoval na ulici. A so Slotom a jeho SNS, ktorá bola vtedy extrémne nacionalistická a ktorá si pozvala na návštevu predsedu extrémistického francúzskeho Národného frontu (FN) Jean-Marie Le Pena, proti čomu sme tiež protestovali. V roku 2006 som sa už proti Smeru začal otvorene vyjadrovať. Na tom Klube nového slova, kde boli moji rovesníci ako Braňo Ondruš, Ľuboš Blaha či Michal Feik. Ja som tam bol ako divák. Oni rozprávali, akoby sa nič nedialo, akoby nemali žiadne výzvy, čo s krajinou spraviť. Vtedy som sa postavil a povedal, že ja som volil Smer a mám právo sa pýtať, prečo sa dejú rôzne veci v spoločnosti, najmä čo sa týka korupcie. Video neukazuje ostatných ľudí, ale všetci sa usmievali a robili si srandu. To bol môj posledný kontakt s Klubom Nového slova či akciou organizovanou touto partiou. To, že toto video koluje po internete, je extrémne vytrhnuté z kontextu, lebo som ich vtedy vážne kritizoval.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.