Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Potrebujeme politické hrdinstvo

.klaus Brinkbäumer .julia Amalia Heyer .britta Sandberg .rozhovory

Emmanuel Macron vyhral prezidentské voľby vo Francúzsku presvedčivo, teraz však potrebuje presadiť ťažké reformy doma a súčasne prispieť k reforme EÚ. Veľký rozhovor s ním uverejňujeme v spolupráci s New York Times News Service & Syndicate.

Potrebujeme politické hrdinstvo

pán prezident, odkedy ste v máji nastúpili do úradu, spôsobili ste rozruch na celom svete. nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorého ste čítali počas svojho štúdia na univerzite, raz označil Napoleona Bonaparta výrazom „Weltergeist“ – svetoduch – na koni. Veríte, že jedinec dokáže krútiť kormidlom dejín?

Nie. Hegel považoval „velikánov“ za nástroje niečoho oveľa vznešenejšieho. A mali by sme dodať, že keď hovoril o Napoleonovi v tomto zmysle, nebola to lichôtka, pretože samozrejme vedel, že dejiny dokážu človeka vždy premôcť, že sú vždy väčšie ako jednotlivec. Hegel je presvedčený, že jednotlivec môže v istom momente stelesniť ducha doby, ale že to práve tomu jednotlivcovi nemusí byť v tej chvíli vôbec jasné.

ako sa musí prezident, politik správať, aby niečo posunul dopredu, aby zmenil smer dejín?

Osobne si myslím, že nie je možné vykonať veľké veci osamotene, že sám jednotlivec to nedokáže. Práve naopak, podľa mňa je možné vedieť, čo treba v danom momente robiť, až po tom, čo človek spoznal ducha doby. A posúvať veci dopredu sa dá len v tom prípade, že máte zmysel pred zodpovednosť. A toto je presne cieľ, ktorý som si stanovil: povzbudiť Francúzsko a Francúzov, aby sa zmenili a ďalej vyvíjali. Ale to môžeme dokázať len ako kolektív, spoločne. Treba, aby svoje sily spojili všetci, ktorí chcú tento krok podniknúť. A to isté platí o Európe. (vojde prezidentov pes) Nemo, sadni!

nemo? Vy ste mu dali toto meno?

Áno. Ako šteniatko ho opustili a strávil rok v útulku pre zvieratá. Ja som si povedal, že chcem psa z útulku. Prezidenti mávajú väčšinou čistokrvné psy, on je zmes labradora a griffona. Nekonečne milý pes. To mal šťastie, však? Z útulku pre zvieratá do Elyzejského paláca. Celkom sa mi tá predstava páči, hoci on asi nemá najmenšej potuchy, kde sa to ocitol.

posledných päť mesiacov bývate tu v Elyzejskom paláci, na takmer mýtickom mieste. Máte pocit, že ste sa nejako zmenili? Nechytá sa vás neomylnosť? Megalománia?

Usilujem sa rešpektovať určité pravidlá. Nič by sa tu nemalo stať zvykom, lebo rutina vedie ku klamnému pocitu bezpečnosti. Človek si najskôr prestane všímať maličkosti, potom stratí zo zreteľa aj dôležité veci. Neistota a zmena vás  udržiavajú v bdelosti. Toto miesto a do istej miery aj môj úrad mi pomáhajú, aby som si nevytváral návyky. Funkcia prezidenta má vo Francúzsku veľký symbolický význam; nedá sa porovnať s funkciou premiéra alebo člena kabinetu. Všetko, čo ako prezident poviete, urobíte, ale aj to, čo nepoviete, odrazu nadobúda význam. Môže to vyznievať dosť hrozivo, stresujúco, ale myslím, že je to výsledok dejín, ktoré má táto rola za sebou.

aké to je, žiť tu?

Je to miesto plné histórie. Trávili tu čas cisári, Napoleon I. aj Napoleon III. Za štvrtej republiky to bol palác prezidenta bez právomocí. Len za piatej republiky sa sem znovu nasťahoval Charles de Gaulle. Je to miesto, kde moc zanechala svoju stopu – v priebehu stáročí, už od revolúcie. Človek sa stane súčasťou toho celého a pokračuje v týchto dejinách. Ale, samozrejme, cíti aj istú závažnosť.

to znie trochu hrozivo.

Nie, lebo keď chcem, môžem odtiaľto odísť. Vyjdem von a poviem a urobím, čo chcem – aj keď to ľudí možno šokuje. Samozrejme, človek by sa mohol dať touto pompou zastrašiť. Ale ak sa tomu rozhodne odolať, tak mu to nehrozí.

zdá sa, že vašim predchodcom sa to nie vždy darilo.

Je jasné, že funkcia prezidenta človeka oberie o nevinnosť. Keď sa stanete prezidentom, už nič nie je nevinné. A to vám dramaticky zmení život. Za normálnych okolností si každý môže dovoliť ten luxus, že robí veci, ktoré nemajú zmysel. Spraví niečo, hocičo, a nikoho to netrápi. Ale keď sa stanete prezidentom, všetko je zrazu významné, aspoň podľa ostatných. Všetko je dôležité a dokonca to môže mať hlboké dôsledky. To ma občas naozaj znepokojuje. Ale zase ma to neochromuje.

myslíte, že Angela Merkel má taký istý pocit?

Nemecko je iné ako Francúzsko. Vy ste skôr protestanti, čo spôsobuje značný rozdiel. Francúzska spoločnosť bola prostredníctvom cirkvi a katolicizmu štruktúrovaná vertikálne,  zhora dole. Som presvedčený, že je to tak dodnes. Niekomu to možno pripadá šokujúce – a nebojte sa, nepovažujem sa za kráľa. Ale či sa vám to páči, alebo nie, dejiny Francúzska sú v Európe jedinečné. Francúzsko je, povedané na rovinu, krajinou kráľovražedných monarchistov. Je to paradox: Francúzi chcú zvoliť kráľa, ale radi by ho zároveň zvrhli vždy, keď sa im zachce. Úrad prezidenta tu nie je bežný úrad, a ten, ktorý v ňom pôsobí, by to mal vedieť. Treba byť pripravený na odsudzovanie, urážky, posmech, taká je, jednoducho, francúzska nátura. A ako prezident musíte zabudnúť na túžbu byť milovaný. To je, samozrejme, náročné, lebo milovaný by chcel byť každý. Ale v konečnom dôsledku o to vôbec nejde. Dôležité je slúžiť krajine a posúvať ju vpred.

veci sa v realite často zvrtnú trochu inak ako v teoretickej rovine, ešte aj pre tých, ktorí si každý krok vopred premysleli...

Je to tak. Môžete všetko predpokladať a plánovať, ale keď to skutočne zažijete, je to iné. Pre mňa môj úrad nie je predovšetkým politická a technická záležitosť. Skôr symbolická. Pevne verím, že moderná politika musí opäť objaviť zmysel pre symboly. Potrebujeme politický heroizmus. Nechcem tým povedať, že mienim hrať hrdinu. Ale musíme byť znovu ochotní vytvárať veľké príbehy. Postmodernizmus bol podľa mňa tým najhorším, čo sa našej demokracii mohlo prihodiť. Predstava, že všetky veľké príbehy treba dekonštruovať a zničiť, nie je dobrá. Odvtedy sa stratila dôvera, nikomu a ničomu neveríme. Občas ma prekvapuje, že médiá ako prvé vyjadrujú nedôveru veľkým príbehom. Sú presvedčené, že je novinárskym poslaním niečo zničiť, lebo ak je to veľké, podľa nich to určite obsahuje prvok zla. Kritika je nevyhnutná, ale odkiaľ sa berie táto nenávisť k takzvanému veľkému príbehu?

prečo je tento príbeh taký dôležitý?

Myslím, že ho nevyhnutne potrebujeme! Prečo je časť mladých taká fascinovaná extrémami, napríklad džihádizmom? Prečo moderné demokracie nedovoľujú svojim občanom snívať? Prečo nemôže byť niečo také ako demokratické hrdinstvo? Možno toto je našou úlohou, znovu niečo také objaviť pre 21. storočie.

vo Francúzsku vás čoraz častejšie kritizujú za povznesené vystupovanie. Obviňujú vás z arogancie, pýchy.

Kto tieto obvinenia vyslovuje? Tlač.

nielen tlač.

Už ste počuli, že by o mne niekto na ulici povedal: „On je taký povznesený!“?

áno.

Nie som povznesený. Keď cestujem po krajine, keď idem do fabriky, po troch hodinách mi ľudia z môjho štábu povedia, že som to zase natiahol a že kašlem na časový plán. Keď navštevujem Francúzov, nie som povznesený, patrím k nim. Môj pohľad je taký, že francúzsky prezident patrí francúzskemu ľudu, lebo z neho vzišiel. Usilujem sa ukončiť príliš kamarátsky vzťah medzi politikou a médiami. Ak prezident stále hovorí k novinárom a novinári ho stále obklopujú, nemá to nič spoločné s blízkosťou k ľudu. Prezident by si mal médiá držať od tela.

nedávno ste na Sorbonne predniesli úspešný prejav, v ktorom ste uviedli, že chcete „prebudovať“ Európu.

Pokiaľ ide o ten prejav, som skôr skromný. Vždy sa veľa hovorilo o Európe. Moja iniciatíva obsahuje aj nové prvky, ale vrátil som sa aj k myšlienkam, ktoré tu už istý čas sú a predniesli ich iní.

skromnosť zatiaľ nepatrila k vašim najvýraznejším vlastnostiam...

Nové na tom prejave je toto: od roku 2005, keď Francúzi a Holanďania v referende odmietli európsku ústavu, nikto nepredložil nový projekt pre EÚ. Rozhodne nikto z Francúzska. Ak boli nejaké idey, vzišli od Wolfganga Schäubla alebo Joschku Fischera a tieto nemecké idey Francúzi okamžite odmietli. S tým chcem skoncovať. Možno kráčam v stopách Mitteranda, ktorý  chcel formovať Európu. V porovnaní s ním sa moji predchodcovia nazdávali, že najlepšie bude mlčať a ponechať si otvorené všetky možnosti. To možno znie ako taktický prístup, ale možno tak konali skôr preto, lebo nijaké idey pre Európu nemali.

navrhli ste, že treba vytvoriť nové inštitúcie a zjednodušiť procesy. Ale nespočíva problém Európy skôr v tom, že tu každý sleduje najmä vlastné záujmy?

Navrhujem, aby sme v Európe začali novú kapitolu. Aby sme toto dobrodružstvo odštartovali odznova a ak chcete, inak. Inštitúcie ako také pre mňa nemajú mimoriadny význam – a myslím, že väčšina ľudí to cíti rovnako. Problém je v tom, že diskusie o Európe sa zmenili na dišputy medzi expertmi a právnikmi. Lenže Európa spočiatku nemala byť primárne politický projekt! EÚ by sa nikdy nebola zrodila, keby to spočívalo v rukách expertov či diplomatov. Vytvorili ju ľudia, ktorí sa poučili z našich dramatických kolektívnych dejín. Navrhujem teda nový začiatok, nie taký, pri ktorom sa najskôr donekonečna špiritizuje o tom, aké nástroje potrebujeme, ale taký, ktorý vyplýva z cieľov, ktoré chceme dosiahnuť. Čo chceme? Ako by mala Európa vyzerať? Chcem obnoviť európsky sen a prebudiť európske ambície.

„Ak prezident stále hovorí k novinárom, nemá to nič spoločné s blízkosťou k ľudu.“

ako vyzerá Európa, o ktorej snívate?

Európa podľa mňa stojí na troch veciach: suverenita, jednota a demokracia. Ak nestratíme zo zreteľa tieto ciele a spoločne na nich budeme pracovať, jedine v takom prípade splníme náš sľub: záruku trvalého mieru, prosperity a slobody. Ukončime túto európsku občiansku vojnu, ktorej existenciu ani nechceme priznať, a prestaňme konečne porovnávať, či sme v tomto alebo v tamtom lepší ako susedná krajina. Musíme sa otvoriť novým veciam, teda aj takým, ktoré boli doteraz tabu: Francúzsko stále opakuje, že zmluvy nemožno meniť. Nemecko nechce žiadne finančné transfery. Lenže my musíme opustiť tieto staré spôsoby uvažovania.

čo to konkrétne znamená?

Myslím, že cieľom by mal byť vznik priestoru, ktorý nás chráni a pomáha nám v tomto svete prežiť. Európske hodnotové spoločenstvo je jedinečné. Spája demokraciu s trhovou ekonomikou, individuálne slobody so sociálnou spravodlivosťou. Ako môžeme očakávať, že USA alebo Čína budú brániť tieto hodnoty, tento jedinečný európsky balans, ktorý sa vyvíjal desaťročia? Výziev je veľa, problémy ako migrácia či terorizmus sa týkajú nás všetkých. Ale aj prechod k obnoviteľným zdrojom energie treba naplánovať spoločne. A v neposlednom rade je tu digitalizácia a spoločenské zmeny, ktoré s ňou súvisia. Úspech na všetkých týchto frontoch dosiahneme len vtedy, ak vykročíme vpred spoločne.

ako to chcete urobiť? ako presvedčíte Východoeurópanov, aby váš projekt podporili, ako presvedčíte všetky tie krajiny, ktoré majú čoraz nacionalistickejšie sklony a nechcú mať s Európou už nič spoločné?

Nemyslím, že je to tak, ako hovoríte. V auguste som bol v Bulharsku. Tamojší ľudia sú Európou nadšení. Nesmieme deliť ľudí na kategórie. Francúzsko sa v minulosti neraz dopustilo chyby, nehovorilo so všetkými, pretože panovalo presvedčenie, že niektoré krajiny možno obísť. Som presvedčený, že túžba po Európe je aj tam. A mimochodom, ak to tak nie je, kto za to môže? Európania. Dovolili sme, aby vznikol akýsi kolektívny defetizmus, a dovolili sme hovoriť najmä tým, ktorí Európu nenávidia a najradšej by nad ňou zlomili palicu.

to preháňate.

Často som sa zúčastňoval na groteskných stretnutiach, ešte v pomocnej role. Napríklad sa tam hovorilo, že samity sa exkluzívne pre členov Eurozóny organizovať nemajú, pretože to môže pobúriť Britov alebo Poliakov. A o päť rokov, do čoho sme sa prebudili? Briti chcú odísť a Poliaci sa od Európy čoraz väčšmi vzďaľujú. To len dokazuje, že čím viac o európskych ambíciách mlčíme, tým menej pokročíme.

aké dôležité sú pre vás transatlantické vzťahy s USA?

Transatlantický vzťah je silný a musí taký aj zostať. USA je naším spojencom v tábore slobody. V bezpečnostných a vojenských otázkach, či už v Iraku, v Sýrii alebo v Afrike, sme tesne spojení. Ale v iných otázkach, napríklad čo sa týka Iránu a Severnej Kórey, ale aj klimatických zmien, si musíme vypracovať spoločnú stratégiu. Preto si myslím, že je dôležité dôsledne hovoriť s americkým prezidentom a ukázať mu cestu k možnej spolupráci. Je mojou povinnosťou urobiť to.

vyvoláva vo vás Donald Trump strach?

(Pred odpoveďou dlhšie premýšľa.) Trump je tu a je hlavou globálnej veľmoci. Hovorím s ním a vysvetľujem mu svoje postoje. Máme mimoriadne srdečný vzťah. Občas máme na niečo odlišné názory, inokedy sa zhodneme. Neprestanem s ním spolupracovať.

hovoríte o zjednotenej Európe, ale ide z vás pocit, že rád podnikáte jednostranné kroky – napríklad ste pozvali Trumpa do Paríža, ponúkli ste mediátorstvo medzi irackou vládou a Kurdmi po ich referende o nezávislosti a dva dni po nemeckých voľbách ste predniesli dôležitý prejav o budúcnosti Európy...

Každá krajina má svoju diplomaciu. Byť súčasťou Európy neznamená vzdať sa nezávislosti a nemôcť prejaviť iniciatívu. Je nás dvadsaťsedem, znamená to vari, že niektorí z nás nesmú byť ambicióznejší? To nie, inak by sa všetko zaseklo a sami by sme si nasadili putá. Napríklad ja sa často rozprávam s tureckým prezidentom Erdoganom. Vybudoval som si s ním istý vzťah a hovorím o tom aj s nemeckou kancelárkou. Keď hovorím s tureckým prezidentom, bránim európske postoje. Takto musíme konať my, európski partneri. Určite ste si tiež všimli, že som svoj prejav na Sorbonne zámerne predniesol až po nemeckých voľbách. Koordinoval som to s kancelárkou a hovoril som s ňou ku koncu kampane, dokonca v predvečer volieb. Svoj prejav som jej zaslal skôr, ako som ho predniesol.

prečo?

Vzal som do úvahy určité veci a náročky som v istých bodoch ponechal otvorenú otázku technickej realizácie. Nedôverujem určitým politickým debatám, ktoré často vedú k neúspechu veľkých vecí pre technické detaily. Ale v zásade sa zhodneme: Kancelárka súhlasí s cieľmi a smerom, ktorý som v prejave načrtol, a to je pre mňa dôležité. Dôležitá je aj naša spoločná ambícia vytvoriť pre Európu niečo nové. Nechcel som v Nemecku odštartovať diskusie, ktoré by kancelárku boli prinútili dištancovať sa od môjho prejavu. Tomu sme sa vyhli vďaka úzkej konzultácii a dokonalej koordinácii.

nedávno ste povedali, že Francúzsko musí Európe umožniť, aby v slobodnom svete zaujalo vedúcu rolu. Ani to neznie veľmi skromne...

Ambície nie sú nikdy skromné. Ak skromnosť znamená dosiahnuť stredný úspech, tak môžem povedať, že ma to nezaujíma. Francúzsko má mimoriadne postavenie: sme jadrová veľmoc kontinentálnej Európy a sme stály člen Bezpečnostnej rady OSN. Táto mimoriadna rola však dáva zmysel len v takom prípade, ak ju Francúzsko plní ako štát Európskej únie. Francúzsko túto rolu nemôže zohrať samo, musí byť vnímané ako súčasť Európy. Na tom som vždy trval. Naša medzinárodná rola závisí od silnej Európy a silná Európa závisí od schopnosti Francúzska podeliť sa o vodcovstvo s inými, aj s Nemeckom.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite