Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stačí už len zázrak: Rozhovor o Titusovi Zemanovi

.anton Vydra .rozhovory

Je synovcom a birmovným synom práve blahorečeného Titusa Zemana, inicioval celý beatifikačný proces, prehľadával archívy, zbieral materiály, boril sa s prekážkami. Michal Titus Radošinský.

Stačí už len zázrak: Rozhovor o Titusovi Zemanovi ARCHÍV MICHALA RADOŠINSKÉHO 4. august 1940 Vajnory: Novokňaz Titus Zeman po svojich primíciách so sestrou Johanou, matkou Michala Radošinského. Titus Zeman bol vysvätený za kňaza 23. júla 1940 v Turíne.

aký bol váš prvý osobný kontakt s Titusom Zemanom?

Zvyknem povedať, že ešte pred mojím narodením. Titus Zeman sa totiž po druhom prechode cez hranicu schovával u mojich rodičov. Jeho brat Štefan, ktorý o tom vedel, rozhodol, aby na prvú návštevu, ktorú Titusovi vo väzení povolili, išla práve moja mama, ktorá bola vtedy v ôsmom mesiaci tehotenstva. To preto, aby videl, že jeho sestru Johanu nezavreli.

potom ste za ním išli, až keď ste mali štyri roky. Čo si pamätá štvorročné dieťa?

Vysokánsky múr väznice v Leopoldove. Skoro nič viac, jeho tvár si z toho obdobia pamätám iba hmlisto. V pamäti dominuje ten obrovský múr. Neskôr som zistil, že až taký vysoký nebol, ale pre malé dieťa sú všetky veci veľké.

prekvapilo vás na tom ešte niečo?

To, že mi povedali, že ideme na návštevu k maminmu bratovi, no zrazu sme tam cestovali vlakom. To bolo pre mňa čudné, lebo všetky rodinné stretnutia sa u nás diali doma vo Vajnoroch a v Bratislave, nikdy sme nikam nechodili vlakom. A ešte jednu vec som si v detstve všimol a zdala sa mi nezvyčajná. Vždy, keď sa o ňom hovorilo, všetci stíšili hlas. Nik nevedel, či niekto nie je za stenou a neodpočúva nás. Bol to prirodzený strach, aby si nenarobili ešte väčšie problémy. Môjmu otcovi dali hodinovú výpoveď hneď po tom, ako sa v práci dozvedeli, že má vo väzení švagra. V rodine bol teda vždy pocit nejakého rešpektu či strachu, či sa zas niečo neudeje.

„Po prepustení na slobodu ho sledovali agenti ŠtB, polícia, národný výbor, zamestnávateľ a tiež súd, ktorý ho podmienečne prepustil.“

neskôr sa Titus stal vaším birmovným otcom. Ako to bolo s tou birmovkou?

Ja som chcel ísť na birmovku ako deväťročný. Podobne ako on, aj ja som mal problémy so srdcom. V čase birmovky v Bratislave som bol dokonca na liečení, preto som šiel na birmovku do Ružindola. Bolo to v roku 1961.

ale v tom čase predsa Titus ešte sedel vo väzení.

Áno, dobre kalkulujete. (Smiech.) Na birmovke ho zastupoval jeho brat Štefan. Keď sa ma mama pýtala, koho by som chcel za birmovného otca, bez veľkého rozmýšľania som povedal, že chcem, aby to bol ujček Titus.

no aj tak, neboli s tým problémy?

Boli. Museli sme napísať list do väzenia, či s tým súhlasí. Čakali sme, kým od neho prišla kladná odpoveď. To všetko boli riskantné kroky. Zároveň mi z väzenia poslal peniaze na darček, hodinky, ktoré dodnes mám a pokladám ich za svoj najhodnotnejší majetok, lebo v tvrdých a neľudských podmienkach komunistického lágra na ne musel tri roky šetriť. Po birmovke som šiel k nemu na svoju druhú návštevu, aby som sa mu poďakoval.

tých návštev teda nebolo veľa.

To je ten problém, že do väznice sa nedá chodiť ako na hodiny klavíra. Keď podával dobré výkony, preplňoval normu, dostal súhlas, že si môže dať poslať balík, v lepšom prípade mu dovolili aj návštevu. Lenže on mal vonku deväť súrodencov, takmer každý z nich už bol po svadbe a s deťmi. Na návštevách sa striedali. Robilo sa to u nás tak, že vždy išli dvaja dospelí z rôznych rodín a vzali so sebou deti z ďalších rodín, aby na tých návštevách bola vždy čo najširšie zastúpená celá rodina Zemanovcov.

takže vy ste tam boli iba dvakrát. Pri tej druhej návšteve ste sa mu chceli poďakovať. Koho ste pred sebou videli, keď ste za ním prišli?

Na tú návštevu nikdy nezabudnem. Posadili nás do miestnosti za obyčajný stôl. Z druhej strany za ním boli mreže. Titusa priviedli dvaja dozorcovia a spolu s ním sa posadili za stôl oproti nám. A takto sme tam sedeli. Poďakoval som mu a, samozrejme, ukázal som mu tie hodinky, aby videl, čo mi vlastne daroval. No inak bola celá tá komunikácia len veľmi povrchná: mohlo sa hovoriť nanajvýš tak o počasí, o tom, že rodina si žije pokojne. Nehovorili sme o smutných veciach, nechceli sme mu pridávať viac trápenia. On zas nemohol hovoriť o tom, čo tam zažíval. Ak by to čo i len naznačil, dozorca by okamžite ukončil návštevu. Niektoré tieto návštevy napriek tomu trvali iba päť alebo pätnásť minút, maximálne pol hodiny. Takže celé to bolo skôr o pohľadoch, o šklbnutí kútikom úst, žmurknutiach a gestách.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite