Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Peter Málik: Poznám veľa neveriacich teológov

.marína Gálisová .rozhovory

Narodil sa na Horehroní, študoval v Kanade a v Británii, promoval na Cambridgei. V detstve nebol príliš nábožný, dnes je hlboko veriaci akademický teológ. Život mu zmenilo nielen duchovné prebudenie, ale aj skúsenosť s otvorenou spoločnosťou.

Peter Málik: Poznám veľa neveriacich teológov ARCHÍV PETRA MÁLIKA Podľa Petra Málika mnoho Slovákov verí, že sa ich problémy môže niekto iný. Namiesto vytvárania pozitívneho sa podnecujeme na paranoju z hrozieb, ktoré sa nás netýkajú.

pochádzaš z rázovitého Horehronia. Ako ťa ovplyvnilo?

Prvých pätnásť rokov som prežil v „strediskovej“ obci Polomka a musím povedať, že Horehronie je ozaj svojský región. Má v sebe niečo temné a ťažké, to sa odráža na istej ubitosti. Neniesol som to najlepšie. Asi aj preto medzi moje najkrajšie spomienky z detstva patria prázdniny u dedkovej rodiny v okolí Hlohovca, kde mi ľudia pripadali nezvyčajne pozitívni.

bol medzi horniakmi a dolniakmi veľký rozdiel?

Áno, ale niežeby boli jedni lepší a druhí horší. Skôr šlo o to, že tvrdá povaha kraja sa odrážala aj v nálade obyvateľov – a teda aj mojej. Nebol som asi dosť nábožné dieťa a vždy ma dostalo, keď sa na dolniakoch ľudia po omši pohodovo rozprávali o tom, ako sa mali na rybách. Drsnejšie pomery na horniakoch ma však naučili, že nemám nič brať ako samozrejmosť.

v akej rodine si vyrastal?

Našu rodinu poznačila tragická smrť môjho otca, keď som mal štyri roky. Priskoro ma začali mátať otázky typu: Čo je s ockom? Donesie ho Ježiško naspäť pod stromček? Zomrel dva mesiace pred Vianocami, takže to bolo ako spojiť Štedrý večer s pohrebom. Vtedy sa mama hlbšie ponorila do duchovných vecí a začala mne a sestre vštepovať živú kresťanskú vieru.

takže si predsa veril aj v detstve.

Áno, akési duchovné povedomie sa u mňa začalo formovať dosť skoro. Ale musím povedať, že sa mi ušlo dosť slobody a podpory od rodiny. Stála za mnou aj v ťažkých rozhodnutiach, hoci jej neboli vždy po vôli.

napríklad keď si odišiel na štúdiá?

Áno, v pätnástich rokoch som totiž začal študovať na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci a v dvadsiatich som šiel na vysokú do Kanady.

evanjelické gymnázium v Tisovci je pojem. Dalo ti veľa?

Áno, hoci som po väčšinu štúdia presne nevedel, čo chcem robiť ďalej. Zaujímalo ma umenie a hlavne hudba – elektrickú gitaru dodnes vláčim všade, kam sa presťahujem. Bavili ma jazyky, literatúra a história, ale aj biológia a chémia. Písal som, mal som rozčítané štósy kníh.

kedy sa gitarista rozhodol pre teológiu?

V osemnástke prišiel moment, ktorý si neviem racionálne vysvetliť. Absolvoval som dosť ťažký rozhovor v jednej tisovskej krčme a skrsla mi v hlave myšlienka, ktorú by som bol ešte v to ráno považoval za bizarnú: Choď študovať teológiu. Vtedy mi začalo dávať zmysel aj moje široké pole záujmov. Hoci na to, kedy do obrazu zapadne chémia, čakám doteraz... (Smiech.)

v akej denominácii si vyrastal?

V tom som typický, ako väčšina Horehroncov, narodil som sa ako katolík. Na evanjelické gymnázium som šiel viac-menej preto, že tam bol vychytený bilingválny program s americkými lektormi. Napokon však malo na mňa protestantské prostredie silný a z môjho pohľadu pozitívny vplyv.

ako reagovala rodina, keď si takto zmenil konfesiu?

Spočiatku to niesli ťažšie. V silne katolíckych krajinách, aj na Slovensku, sa denominačná príslušnosť často berie ako súčasť rodinnej identity. Čiže zmena cirkevnej príslušnosti sa často interpretuje ako „konverzia od niečoho“, nie „konverzia k niečomu inému“.

mimochodom, ako sa chalan z Polomky dostane na Cambridge?

Keby som nebol veriaci, prisúdil by som to náhode. Viac ako osobné nadanie to spôsobil sled priaznivých okolností. Dôležité bolo, že som šiel na vysokú do Kanady, kde som dostal plné štipendium. Škola bola síce akademicky slabšia – gréčtinu, ktorá je teraz mojím chlebom každodenným, tam učili len preto, že som si ju vyžobral. Ale život vo fungujúcej otvorenej spoločnosti a možnosti s tým spojené mi otvorili oči.

kde bola univerzita, na ktorej si študoval?

V studenom Edmontone. Zažil som tam svoj osobný teplotný rekord, mínus 52 stupňov Celzia! Prvé dva roky som býval v tzv. hosťovskej rodine, ktorá ma sponzorsky prijala. Nebudem klamať, začiatky neboli ľahké. Prejavili sa osobné, generačné a kultúrne rozdiely a ovplyvňovali to, ako som dokázal – a nedokázal – čítať medzi riadkami.

boli aj pozitívne šoky?

Stalo sa mi, že v treťom ročníku som mal ťažké obdobie. Robil som dva ročníky naraz a popri tom tri džoby na škole. Začal mi dochádzať dych. Vtedy mi jedna spolužiačka, s ktorej rodinou som sa priatelil, navrhla, či sa nepresťahujem k nim. Že je tam viac pokoja a že mi zabezpečia každý deň odvoz do školy. Počas toho roku som k tej rodine tak priľnul, že sú mi doteraz ako druhí rodičia.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite