do kľúčových volieb ostáva necelý rok. Budú to z hľadiska civilizačného ukotvenia Slovenska a jeho fungovania prelomové voľby, tak ako voľby v roku 1998 alebo 1990. A tu sa riešia podružnosti ako to, kto koho pozve na tribúnu, alebo či bude Kuffa ministrom. My nechceme riešiť podružnosti. Slovensko má dva kľúčové problémy. Prvý: to, či Slovensko zostane súčasťou slobodného sveta, čo súvisí s Ruskom, Ukrajinou a vôbec naším správaním. Druhý: to, či neskončíme v úplnom bankrote. Dnes tu máme troch ľudí, ktorí mali a zrejme aj budú mať podiel na tom, či sa Slovensko ekonomicky ozdraví. Jeden z hostí to tu mal na starosti po roku 1998, druhý mal premiérsku funkciu pred tromi rokmi a tretí je zo strany, ktorej ekonomický program býva hodnotený ako veľmi dobrý. Ivan Mikloš, Ľudo Ódor a Marián Viskupič. Moja prvá otázka smeruje na Ivana Mikloša. Neviem, či si uvedomujeme stav Slovenska. Keď ste po roku 1998 preberali Slovensko, banky boli pred krachom a celá krajina pred defaultom. Je dnešná situácia horšia alebo porovnateľná s rokom 1998?
Ivan Mikloš: Ešte doplním, Štefan, že druhý z hostí, Ľudo, sa podieľal aj na našich reformách. Bol vtedy šéfom Inštitútu finančnej politiky. A odpoveď na tvoju otázku znie, že podľa mňa je tá situácia horšia.
horšia? Vtedy som mal dojem, že je to takmer neriešiteľná ekonomická situácia.
IM: V niečom bola horšia, v niečom lepšia, ale celkovo je horšia dnes. Vtedy bola horšia v tom, že Slovensko bolo na pokraji defaultu, neuhrádzalo záväzky za diaľnice. Úrokové miery, za ktoré sa štát financoval a refinancoval, boli 25 percent, čiže neudržateľné. Nezamestnanosť bola oveľa vyššia. Čiže z pohľadu makrostability a makroekonomickej udržateľnosti bola tá situácia horšia. Celkovo je ale zložitejšia teraz. Po prvé, vtedy bolo jasné a viditeľné, že naši susedia sa integrovali do EÚ a do NATO a my nie. Pre všetkých ľudí bolo zrejmé, že buď budeme pokračovať s Mečiarom a upadneme do ruského vplyvu a susedia nám ujdú, alebo sa otočíme a ešte sa pokúsime to zachytiť. Dnes to také viditeľné nie je: čisto z integračného hľadiska sme v eurozóne, kde naši susedia nie sú. Priorita dobehnúť integračné manko bola najsilnejším tmelom, vďaka ktorému široká koalícia dokázala vydržať a robiť nepopulárne kroky. Druhý veľmi dôležitý dôvod: svetová ekonomika, ale aj politika bola v lepšom stave. Rusko síce nikdy nebolo bohviečo, ale Putinov obrat k veľmocenskej agresívnej politike nastal až niekedy v roku 2007. Vtedy tam bol ešte Jeľcin, končila jeho éra. Svetová ekonomika bola v nultých rokoch v boome a bol to najrýchlejší ekonomický rast v dejinách globálnej ekonomiky. A tretí dôvod: sociálne siete neexistovali. Sociálne siete sa značne podpísali na stave sveta, aj z hľadiska geopolitiky, krízy liberálnej demokracie a tak ďalej. Ešte by som mohol dodať, že sme nemali Matoviča.
ľudo, je situácia zložitejšia ako vtedy?
Ľudovít Ódor: Áno. Ešte podčiarknem ten vstup do eurozóny, čo bolo šťastie, že sa to vtedy podarilo spraviť. Je z nej ťažké vystúpiť. To by krachli banky, firmy, ani Gréci si na to netrúfli. To je tá kotva, to euro. A prečo je dnešná situácia zložitejšia? My sme boli ekonomicky úplne inde, relatívne ľahko sa dali robiť reformy. Boli náročné politicky aj ekonomicky, ale dali sa robiť parametrické, relatívne dobre uchopiteľné zmeny. 21. storočie je už viac o talente, o ľudskom kapitáli, o tom, čo urobiť so školstvom, čo so zdravotníctvom. A práve kvôli sociálnym sieťam sú tieto nesmierne potrebné reformy oveľa ťažšie, lebo dnes sa diskutuje v týždňových cykloch na Facebooku, čo je téma na tento týždeň. Dlhodobé reformy sú v časoch sociálnych sietí neuchopiteľné a ich ovocie príde až neskôr.
vtedy boli veľmi vysoké dane, keď si pamätám, aj 37 percent. A keď prišla reformná vláda a povedala, že nebude 37, ale 25, bola to revolúcia. Dalo sa to urobiť o 12 percent. Takže dnes nemáme taký manévrovací priestor?
ĽÓ: Aj ekonomika bola iná. Vtedy sme potrebovali zahraničné investície. Mali sme relatívne lacnú pracovnú silu, takže keď sme urobili dobré podnikateľské prostredie, čo do systému a daní, tie investície prišli. Teraz keby sme dali všetky dane na polovicu, nestačí to. Potrebujeme aj ľudský kapitál, talent. Dnes potrebujeme komplexnejšie reformy, potrebujeme zmeniť viacero systémov a nestačia jednoduché parametrické zmeny.
IM: Toto je kľúčové. Vtedy sme vstúpili do EÚ, mali sme obrovský nevyužitý potenciál v masovej priemyselnej veľkovýrobe. Prišli investície, automobilky, Samsung a tak ďalej. Dnes sme už vyčerpali zdroje ďalšieho rastu v priemyselnej veľkovýrobe. Ďalší rast môžeme dosahovať len prechodom na ekonomiku ťahanú inováciami. A na to nestačí vrátiť sa k tým receptom. Návrat k rovnej dani, k jednoduchému daňovému systému pomôže, ale nie tak ako vtedy.
dobre, Marián, vy ste jediný účastník tejto diskusie, ktorý pri tom v roku 1998 nebol, áno?
Marián Viskupič: Bol som príliš mladý, mal som 21 rokov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.