pri listovaní Danubeou ma zaujímalo, ako tieto fotografie vznikali. Čakal som rozprávanie o technike veľkoformátovej kamery, Alan však hovoril najmä o ľuďoch a pocite, ktorý na fotografii hľadá. Prirovnal som ho k rybárovi: pripraví sa a potom čaká, či príde záber. Začali sme fotografiou z Jordánovho dňa.

na fotografii z Jordánovho dňa čakajú muži pri rieke, kým kňaz hodí kríž do vody. Ako vznikla?

Podľa starej tradície kňaz hodí kríž do rieky a muži skočia za ním. Kto ho vytiahne prvý, bude posvätený. Prišiel som skoro ráno, lebo som nevedel presne, kde to bude, a bál som sa, že ma policajti neskôr nepustia na miesto. Keď som už mal rozložený kufor, statív a veľký fotoaparát, spoliehal som sa, že ma nechajú stáť.

Čakal som štyri hodiny. Recepčný v hoteli ti povie, že sa začne o desiatej, v bare pri káve povedia, že tesne popoludní. Nedá sa na to spoľahnúť.

kedy si exponoval?

Ešte predtým, než kňaz hodil kríž. Tento záber je asi na pol sekundy. Keby už muži skákali, boli by rozmazaní. Myslel som si, že možno stihnem ďalší, ale kým som pripravil kameru, už sa s krížom vracali.

Pri veľkom formáte musíš zaostriť, zavrieť objektív, vložiť kazetu, vytiahnuť šíber, natiahnuť uzávierku a exponovať. Potom kazetu otočíš a postup zopakuješ. Aj keď máš prax, medzi zábermi potrebuješ asi dvadsať sekúnd.

až doma po vyvolaní zistíš, či fotografia vyšla. Ako sa vyrovnávaš s neistým výsledkom?

Stopercentnú istotu nemáš nikdy. Urobíš pre to čo najviac, ale či to vyjde, nemôžeš vedieť. Niečo musíš nechať na náhodu. Nedá sa urobiť nič iné.

dunaj poznáš od detstva. Čo ťa na ňom priťahovalo?

V Bratislave som ho videl každý deň. S mamou sme chodili cez Most SNP, do Petržalky na kolotoče, vozili sme sa propelerom. Fascinovalo ma, že kedysi sa ľudia v Dunaji bežne kúpali, lovili ryby a ryžovali zlato. Za socializmu si sa nemohol vybrať do Rakúska a pozrieť sa, ako rieka vyzerá tam.