Prečo je Robert Fico politikom vojny

v poslednom čase som sa párkrát stretla s ľuďmi, ktorí mali zvláštny názor. Hovorili, že Robert Fico nie je dobrý premiér a často nerobí dobré veci. Ale dodali: „Aspoň nás drží mimo vojny.“ Tak sa pozrime, čo premiér robí, aké kroky, a či nás tie kroky od vojny vzďaľujú alebo naopak. Začnime jeho stretnutiami s Vladimirom Putinom. 22. decembra 2024 bol premiér prvý raz v Moskve, prvý raz po plnoformátovej invázii Ruska na Ukrajinu sa slovenský premiér stretol s prezidentom agresorského Ruska. Odvtedy sa v Moskve on a Putin stretli ešte trikrát a raz sa stretli v Pekingu. Čo Roberta Fica motivuje? O čo ide na tých stretnutiach?

Ivan Novotný: Je veľmi dôležité dať to do kontextu štvrtej Ficovej vlády. Roberta Fica poznáme ako človeka, ktorý mení postoje. Tá jeho zmena sa najlepšie demonštruje na tom, ako vyhlasoval, že máme patriť do jadra EÚ, a dnes ide aktívne proti záujmom EÚ, ničí jej jednotu. Ako to máme chápať? Vo svojej štvrtej vláde, po tom, čo sa mu stalo, po pobyte v opozícii, nastúpil uňho strach, že by prišla zodpovednosť za všetko, čo urobil, vrátane strachu z väzenia. A tak sa rozhodol vsadiť – naozaj staviť, naozaj je to stávka, hazard so Slovenskom – na Vladimira Putina a na to, že Rusko vyhrá. Som presvedčený, že toto je jeho vnútorný svet. On sa rozhodol, že Ukrajina to nemôže vyhrať. Navyše Robert Fico má antipatie voči Ukrajine, tie idú ešte k Julii Tymošenkovej. A podľa mňa on seba vidí ako veľkého geopolitického stratéga, ktorý všetko a všetkých prekukol, a preto je presvedčený, že Vladimir Putin vyhrá a Slovensko bude na víťaznej strane. To je ale iba jedna vrstva jeho motivácií. Druhá spočíva v tom, že ruský režim, ruská forma vlády mu zabezpečuje beztrestnosť. Lebo v demokracii a v právnom štáte, ktorý on deštruuje, je nemožné udržať sa pri moci po tých podozreniach jeho a jeho ľudí. Najviac to vidíme pri obžalovanom Tiborovi Gašparovi, ale zjavné je to aj pri iných. Témy, o ktorých sa v Moskve pravdepodobne bavia, a to vidíme aj pri Jurajovi Blanárovi, sú navonok nejaké praktické, pragmatické – aj najneprijateľnejšie štáty na svete, ako je Severná Kórea – Južná Kórea, India – Pakistan, USA – Irán, stále vedia mať akoby substantívne témy, o ktorých sa vedia rozprávať. Ale tam to už vlastne nie je podstatné, o čom deklaratórne hovoria. Podstatné je, že bola prekročená červená čiara, lebo Robert Fico stavil na výhru Vladimira Putina a do stávky dal celé Slovensko.

súhlasím, no dodám, že Roberta Fica to podľa mňa k ruskému svetu ťahalo vždy. Vždy bol na strane boľševikov, mentálne patrí na Východ a celý Smer vďačí za existenciu ruskému spôsobu podnikania a spojenia biznisu so štátom, oligarchii. Hrala pri jeho príklone k Rusku rolu tá DNA strany Smer a DNA Roberta Fica, ktorá je východná, oligarchická, proti slobode a proti demokracii?

Áno, jemu vždy imponovalo to ruské zmýšľanie. Istý čas sa hľadal v tom, kde získať moc, a bolo mu jedno, kde ju získa. Konečným cieľom Roberta Fica bola vždy moc. 

to je práve ten východný princíp. 

Túžba po moci jednotlivca je, samozrejme, prítomná všade na svete. Ale to, že sa moci nechce vzdať za žiadnych okolností – to je ten východný princíp.  

takže sa to vlastne nemohlo skončiť inak ako príklonom Roberta Fica k Moskve?

Teoreticky sa to mohlo skončiť inak – ale keby sa nepriklonil k Rusku, nebol by pri moci. Lebo to by ho tá zodpovednosť za jeho konanie, za to, ako získaval moc a ako v politike pôsobil, dostihla skôr. On pochopil, že nič iné ako príklon k Rusku a jeho štýlu režimu pre neho nie je výhodné. Tam môžeme urobiť paralelu s jeho dobrým kamarátom, našťastie, padlým Viktorom Orbánom. Obaja mali vo svojej mladosti záblesky normálnosti. Nejakých myšlienok. U Orbána to bolo ešte výraznejšie...