Miroslav Lacko: K dopadom bitky pri Moháči patrí, že sme dodnes súčasťou Západu

prítomnosť a výboje Osmanov boli v Európe dlhodobé, ako k tejto hrozbe pristupovali uhorskí králi pred Ľudovítom II.? Išlo o systematickú obranu alebo skôr o reakcie na aktuálne nebezpečenstvo? Ako neskôr pristupovali k osmanskej hrozbe Habsburgovci?

Miroslav Lacko: Je potrebné si uvedomiť, že vojenská odolnosť Uhorského kráľovstva voči osmanskej expanzii závisela od celkovej finančnej kondície panovníkov, respektíve kráľovskej pokladnice. Bez peňazí nebolo možné financovať akékoľvek vojenské ťaženia a je jedno, či boli obranné alebo expanzívne. Najúspešnejší v tomto smere bol nesporne uhorský kráľ Matej I. Korvín, ktorý tiež síce zdelil kráľovskú pokladnicu po predchodcoch v katastrofálnom stave, ale finančnými reformami v 60. rokoch 15. storočia sa mu podarilo výrazne zvýšiť kráľovské príjmy. Preto si mohol dovoliť financovať ako obranu kráľovstva, tak aj expanzné vojny. Okrem zmien vo výbere daní sa usiloval získať späť mnohé zálohované kráľovské príjmy a bol úspešný. Jeho obdobie vlády sa všeobecne pokladá za zlatý vek neskorostredovekého Uhorska, ale po Korvínovej smrti nastal postupný úpadok kráľovskej moci i finančnej kondície panovníka, čo vyvrcholilo v tzv. predmoháčskej kríze Uhorského kráľovstva. Ľudovít II. Jagelovský skladal vojsko do boja proti Osmanom s veľkými ťažkosťami. V období predmoháčskej krízy dokonca kvôli zdrojom na financovanie obrany, respektíve vojakov, nechávali roztavovať kostolné klenoty. Táto zúfalá situácia, ako aj mladý vek či politická neskúsenosť kráľa a toxické vzťahy v rámci uhorskej elity nemohli v boji voči dobre zorganizovanej a vyzbrojenej Osmanskej ríši skončiť inak než známou moháčskou katastrofou. Habsburgovci boli na tom inak, mali, samozrejme, k dispozícii omnoho väčšie zdroje, ale mali aj politické a vojenské skúsenosti. Habsburská monarchia sa stala jedným z prvých štátov na svete, ktorý disponoval modernými vojenskými i finančnými úradmi, a „ďakovať“ za to mohla vojenskému tlaku Osmanskej ríše. Mimochodom, tento aspekt celej témy chýbal na výstavách Slovenskej národnej galérie k expanzii Osmanov, ako aj výročiu bitky pri Moháči, ktoré prebiehali v Bratislave a vo Zvolene.

vy ste sa intenzívne zaoberali pôsobením rodiny Thurzovcov v banskom podnikaní v Uhorsku v závere 15. storočia, ktoré nakoniec vyvrcholilo v spolupráci s Jakubom Fuggerom. Zohrala nejakú úlohu aj thurzovsko-fuggerovská spoločnosť, v prameňoch známa ako Neusohler Kupferhandlung, na pozadí fatálnej tragédie pri Moháči?

Áno, taký veľkopodnik, prirodzene, nemohol zostať mimo pozornosti uhorskej politiky a napokon posledný reprezentant Thurzovcov v ich spoločnom podniku s Fuggerovcami, Alexius Thurzo, bol vysokým hodnostárom na kráľovskom dvore. Od roku 1519 bol kráľovským sekretárom, o rok neskôr sa stal kráľovským komorníkom. V čase spomínanej predmoháčskej krízy zastával istý čas aj funkciu kráľovského pokladníka. Na dvore Ľudovíta II. bola dlhodobo časť uhorskej elity naladená výrazne proti Fuggerovcom, keďže v podniku videla zdroj výnosov unikajúcich za hranice kráľovstva. Tento náhľad sa ešte v čase krízy prehĺbil. Nešlo však len o hodnostárov ako ostrihomský arcibiskup Ladislav Szalkai a jeho poradca Imrich Fortunatus, ale aj Ľudovítova manželka, kráľovná Mária Habsburská, razila výrazne protifuggerovskú politiku. Snažila sa totiž posilniť vlastnú moc nad dolnouhorskými – stredoslovenskými –banskými mestami, ktoré boli tradične venom uhorských kráľovien. Je to paradox, keďže vieme, ako Fuggerovci finančne podporovali habsburských panovníkov svojimi úvermi. Protifuggerovská politika uhorského kráľovského dvora viedla v lete 1525 dokonca ku konfiškácii banskobystrického mediarskeho podniku Fuggerovcov a Thurzovcov, no kráľovský dvor tým v skutočnosti získal len ďalšie problémy. Mal totiž celkový problém vôbec zabezpečiť financovanie tohto organizačne i technologicky náročného veľkopodniku a nájsť odbyt pre vyrábané medené poloprodukty, ktoré v drvivej väčšine smerovali na trhy mimo Uhorska.

prečo vznikol tento problém s odbytom medi a kam vlastne smerovala meď z Banskej Bystrice?

V Uhorsku neboli tak dobre zosieťovaní obchodníci, akými boli Fuggerovci, ktorí už vtedy disponovali celou sieťou obchodných faktórií v Európe. Banskobystrická meď sa exportovala do veľkých prístavných obchodných centier na západe Európy, ako Lisabon či Antverpy, a odtiaľ ďalej až do Ázie.