dianie okolo Iránu je znepokojivé. Donald Trump vytvára svojím konaním v regióne nový status quo a asi je potrebné hovoriť o tom, ako tento status quo vyzerá. Vy ste ho na portáli Bulwark nazvali porážkou, čo mnoho ľudí označilo za príliš radikálne. Prečo ste použili tento výraz?

Bill Kristol: Je potrebné pozrieť sa na ciele a na to, či boli dosiahnuté. Tie ciele, ktoré sme mali my, akokoľvek nejasne boli sformulované, sme vôbec nedosiahli. A Irán? Hlavným cieľom iránskeho režimu bolo prežiť, a to sa mu podarilo. Irán, samozrejme, aj utrpel: bol zbombardovaný, prišiel o časť kapacít. Lenže konečná strategická pozícia režimu sa zlepšila – sankcie budú zmiernené, režim má kontrolu nad Hormuzským prielivom a hovorí, že síce umožní premávku, ale nebude k Hormuzu pristupovať ako k skutočne voľnej medzinárodnej plavebnej trase, ako to bolo predtým. Iránsky jadrový program nie je na tom ani horšie, ani lepšie ako pred vojnou, uvidíme, čo sa odohrá pri rokovaniach. No je tu  ešte otázka celého regiónu a tam to silno zaváňa našou porážkou.

čo štáty v Zálive? Tie boli spočiatku „všetkými desiatimi“ za odstránenie režimu ajatolláhov, ale toto už teraz nie je také jasné. Čo sa zmenilo?

To je tá naša regionálna porážka. Štáty v Zálive dostali z tejto vojny odkaz, že s Iránom budú musieť vyjsť. Videli sme, že na začiatku vojny boli odvážne a odhodlané, chceli od nás, aby sme ich iránskej teokracie zbavili – nemajú radi Irán, ale musia tam žiť, a ak nie sme spoľahlivý spojenec, ak nezrealizujeme to, čo sme sľúbili, a ak sa ukáže, že ich pred ajatolláhmi nedokážeme brániť, tak si ten mier budú musieť zariadiť sami, dohodnúť sa. No je tu dôležité ešte niečo iné, väčší rámec, ktorý sa týka nás Američanov. Irán nebol a ani nie je žiadna veľmoc a má svoje obmedzenia, má slabiny, ako si aj zaslúži. Dúfam, že v budúcnosti bude tento režim ešte viac oslabený. Z môjho pohľadu je toto ale viac o Amerike, lebo Amerika je veľmoc. 

Ako veľmoc sme šli do vojny s druhotriednou alebo treťotriednou mocnosťou. Sami sme sa tak rozhodli. Chvastali sme sa, ako nám to ide. Použili sme mohutnú silu. Nebol to jeden z tých prípadov, keď sme do vojny nešli naplno, a teda sme nepredviedli všetko, čo sa dalo – ako sa občas v minulosti stávalo. A potom, po našej samochvále, po tom, čo sme sa nafukovali, nenasledovali činy. Neotvorili sme Hormuzsky prieliv. Nezvrhli sme režim. Ani sme kvalitne nebránili spojencov. Stratili sme niekoľko ľudí. Vynaložili sme veľa peňazí – a na čo? Trump to neprizná, ale vie, že to bola porážka.

naozaj to vie? Z čoho sa to dá usúdiť?

Vie to, preto sa tak zúfalo snaží, aby Amerika odtiaľ odišla, preto tie rokovania, preto on aj Vance opakujú, aké všelijaké ústupky nám Irán poskytol a ako nám to super ide – znovu samochvála! Lenže v konečnom dôsledku je to celé len zúfalý ústup a snaha nepripustiť, že to bola porážka.

neviem si ani predstaviť, čo asi bežalo Trumpovou mysľou, keď do toho išiel. V jeho hlave, samozrejme, nie sme. Ale dá sa teoretizovať o tom, čo očakával?

Teoreticky mohol očakávať, že režim môže padnúť, a keby bol padol, tak by situácia vyzerala úplne inak. Ale aj keby – podľa mňa Trump nebol pripravený ani na túto eventualitu. Pre také prípady sme v minulosti mávali plány, ako stabilizovať situáciu, či tam vstúpiť s pozemnými silami, či vytvoriť alebo podporiť nový režim. On nijaký taký plán nemal. On ani nechcel použiť pozemné sily a zásadne odmieta budovanie demokracie. Čiže aj keby režim padol, nemal by nič pripravené a vznikol by chaos. Dobre, dá sa na to povedať, že aj z chaosu môže vzniknúť niečo lepšie, než sa dá čakať od tohto režimu, a Irán v chaose by bol v každom prípade o dosť slabší. Ale pre mňa nie je záhadou tých prvých pár týždňov vojny. Tam si viem predstaviť Trumpovu motiváciu – prečo do toho išiel. Síce zle odhadol riziká a výnosy, ale ešte to nebolo úplné šialenstvo. Šialenstvo bolo, že to po dvoch alebo troch týždňoch neukončil. A tam je pre mňa záhadou, prečo.