tento rok dostala najvyššie ocenenie, aké môže hudobník žánru world music v Európe dostať. Rozprávame sa o úspechu, prijatí menšinou, ale aj o rozhodnutiach, či byť interpretkou alebo skladateľkou.  

v januári si sa dostala s albumom Manuša II na prvé miesto World Music Charts Europe, kde sa umiestňujú obrovské mená, známe aj mimo world music: Cezaria Evora, Khaled, Ali Farka, Manu Chao, Youssou N’Dour. Ako si prijala túto informáciu? Veď to je ako keby si dostala Grammy v kategórii alternatíva alebo neviem čo.

Rozdiel oproti Grammy je v tom, že to sa udeľuje raz za rok a tieto rebríčky sa vyhlasujú raz za mesiac. Zostavujú ich odborníci – kritici, redaktori, novinári z oblasti world music z celej Európy. Ani som si neuvedomila, že je to prvý slovenský album, ktorému sa to podarilo. Prijala som to s ľahkosťou, veselo. Bolo to hneď po polnoci na Silvestra, bola som s takou kamošskou kapelou, čo máme – O Gadže Bašaven – v KC-čku, hrali sme a zrazu som sa to dozvedela. Mala som, samozrejme, radosť. Ale musím sa priznať, že to nejako neprežívam, ceny, lajky a neviem, čo nie je pre mňa méta. Ak to ale je ocenenie za to, že to robím najlepšie, ako viem, a že to má odozvu, som vďačná.

malo to aj nejaký praktický výsledok, že ti začal zvoniť telefón na ponuky na koncertovanie po Európe?

Určite to pridáva kreditu, je to ďalšia vec do mozaiky. Ale nie je to tak, že by mi začali zvoniť telefóny. Ani po tom umiestnení v rebríčku ani predtým po vystúpení na prestížnych podujatiach ako Womex, kam sa nám podarilo dostať s Manušou, alebo na iných európskych showcaseových festivaloch. Ale vôbec netreba mať žiadne očakávania. 

nový album ti vydalo nemecké vydavateľstvo CPL Music. Ako si sa k nemu dostala?

Oni vydali aj predošlý album našej formácie Sole, to je jazzovejší projekt. No a ako som sa tam dostala? Vlado Potančok z FM Rádia mi dal pár tipov, toto bol jeden z nich. Poslala som tam nahrávky a oni to zobrali. 

samozrejme, za album Manuša II si dostala Rádiohlavu, podobne ako pred štyrmi rokmi za prvú Manušu. Vyzerá to tak, že keď vydáš Manušu III a IV, tak to dostanú tiež, že to tak skrátka je.

Vôbec neviem, či bude Manuša III a IV alebo kedy. Chcela by som predstaviť svoju vlastnú tvorbu.

odkedy ťa vnímam, tak stále niečo študuješ, momentálne v Berklee College of Music vo Valencii. Čo bude ďalšie?

(Smiech) Už končím! A hovorím si, že po týchto 21 rokoch štúdií môžem ísť rovno do dôchodku.  

o čom je aktuálne štúdium?

Berklee má vo Valencii program Contemporary Music Performance s orientáciou na hudobnú produkciu. Otvoril sa mi úplne nový svet.

čiže ťa učia aj točiť gombíkmi? 

Aj to. A mať k tomu celkom iný prístup. Hľadám balans, ako zachovať esenciu živého vystupovania, štúdiovej produkcie, ale otvoril sa mi iný rozmer tvorby. Je to veľmi zaujímavé. Je to brutálny, intenzívny, náročný ročný magisterský program. Ja som zvyknutá robiť veľa, ale toto ma totálne zjedlo. Navyše pomedzi to sme vydali dvojku Manušu. Bol to intenzívny rok.

taká osobná otázka – pri štúdiu musíš z niečoho žiť. Ako to riešiš?

Kým som išla na Berklee, bola som úplne sebestačná a živila som sa hudbou. Tým, že som vo Valencii, nemohla som toľko koncertovať. Mám výberové štipendium, ktoré mi pokrývalo väčšinu nákladov, bez toho by som tam nemohla ísť. Ale aj tak ma to stálo oveľa viac peňazí než bežný rok na Slovensku. Ale musím povedať, že moja rodina vytiahla pančuchy a povedala: Choď.

poďme si zhrnúť, čo si všetko študovala. V Londýne to bola etnomuzikológia?

Áno, etnomuzikológia, sociálna antropológia. Tri roky bakalárske. V Bratislave som skončila bilingválne gymnázium. Popri tom som chodila externe na cirkevné konzervatórium u Františka Báleša na jazzový spev. Potom rok pauza, potom Londýn. Bol akurát covid, čiže prvý rok tam, druhý online, tretí striedavo. Po Londýne som išla na tri roky na JAMU do Brna. Prvý rok, čo otvorili jazzový spev. Zobrali Geraldine Schneider, moju učiteľku, Švajčiarku. A v prvom ročníku na JAMU vyšla Manuša I. Tá vznikla z môjho pôsobenia v Londýne. Odišla som zo Slovenska a z rómskeho zboru Čhavorenge, kde som strávila roky. A povedala som si, že musím to, čo milujem, doniesť do Londýna. Ťažko som niesla, že som som na akademickej pôde, v papieroch, esejach, knižniciach, keď ma napĺňala inakosť, život v osadách. Zistila som, že akademický svet je úplne odpojený od pôsobenia v teréne. 

bol tam vôbec nejaký nástroj alebo niečo „zo života“?

Mali sme trochu indické tabla, africkú koru, ale nebol to umelecký smer. Bola to akademická škola. Takže som chcela doniesť kus toho, čo ľúbim, do Londýna. A vymyslela som koncert rómskej muziky. Zavolám najlepších muzikantov, ktorých poznám. Výber bol hlavne na Ľubovi Gašparovi. Tým, že bol covid, koncert musel byť online. A to bolo šťastie – mali sme veľmi dobrý záznam zo štúdia, video aj audio. To sa rýchlo rozšírilo medzi rómskou komunitou a odozva bola šokujúco silná. Rómovia sú nesmierne vrúcni fanúšikovia. Keď sa im to páči, oni to fakt pozerajú, lajkujú, komentujú. Oni sú úprimne oddaní muzike. Moja najväčšia fanbase na sociálnych sieťach sú Rómovia.

a nevadí im, že si gádžovka?

Väčšinou vôbec. Samozrejme, niektorých irituje už len fakt, že nie som Rómka. Na začiatku ma hejtové komentáre zneisťovali. A vieš, ako to je, čím máš väčší dosah, tým viac hejtu si zlízneš. Najprv som reagovala, obhajovala sa, slušne komunikovala. Teraz vôbec. 

poďme späť. Od štyroch rokov si vystupovala v detskom folklórnom súbore a potom ti dal strýko voucher na workshop u Idy Kelarovej. Dovtedy si s rómskym elementom nemala nič spoločné. A mne sa páčilo, keď si hovorila, že tá fyzickosť tej prítomnosti, že to ťa dostalo. Pamätáš si, ako ťa rómska hudba chytila? Bol to výbuch alebo postupné napĺňanie pohára?

Boli to dva momenty. Prvý bol workshop s Idou. Bolo to intenzívne, osobné. Prvý kontakt s jej filozofiou, rómskou muzikou. A pocítila som nesmiernu silu – svoju aj kolektívnu. Korene. Prijatie. Priestor na sebavyjadrenie. Do určitého veku som sa pasovala v kolektívoch – v detskom súbore, v škole – s pocitom neprijatia, nenadviazania blízkosti. A tam som to pocítila cez muziku. Prvotný vzťah bol výbuch. Zalialo ma to, opantalo. Druhý moment bol, keď som prišla do Čhavorenge. Mala som trinásť.

pred rozhovorom sme sa rozprávali o tom, že si introvertka a aj keď si hudobník-introvert vždy nájde svoju pódiovú sociálnu zručnosť, vždy to má ťažšie. Nie je to tak, že keďže si introvert a oni sú frontálni, priami, uľahčujú ti to?

Totálne. Workshop bol prvý kontakt, ale keď som prišla do zboru, boli to ľudia v mojom veku. Priami, bezprostrední, nebojácni, pýtali sa spontánne, osobne, komunikovali s absolútnou ľahkosťou.